Veľmi by som bola rada ak by tento výlet sprevádzalo veľké množstvo fotiek, ale smola 🙁 . Túto cestu, jednu z prvých, keď sme boli ešte pomerne fakt veľkí cestovateľskí zelenáči, sprevádzali skôr extra smiešne situácie než fotenie, nakoľko sa nám počas veľkého lejaku nechcelo veľmi vyťahovať telefóny.
Smer Škótsko sme opäť nešli sami, vybrali sme sa ja, Peťo a jeho brat. Išli sme z Londýna nakoľko som tam strávila rok svojho štúdia a ten som, okrem iného, využila práve aj na výletovanie.
Nočný autobus z Victoria station odchádzal, „nečakane“, neskoro a mysleli sme si, že to bude skvelý nápad ísť viac ako 8 hodín v noci, veď si pospíme. Vtedy som prišla na to čaro, že patrím, spolu s Peťom, do skupiny, ktorá nevie zaspať v dopravných prostriedkoch v sediacej polohe. Okrem toho sme boli zrovna na takej strane autobusu, kde zo zadnej časti išla klíma/filtrácia/fukár a znepríjemňovalo nám to celú cestu. Peťov bráško, na opačnej strane, spinkal ako zarezaný. Nočnú prestávku sme tí nespiaci využili na jedlo a šup do naspäť do busu kde nás pustiť nechceli, že vraj je jedlo zakázané. Teatrálne sme dojedli každý po jeden mekáčovský burger, poschovávaný zvyšok sme prepašovali a dúznili sa ním ešte hodnú chvíľu. Po príchode do Edinburgu sa mi pokazil zips na batohu, takže sme prebaľovali veci, aby sme sa mohli vydať ďalej. Lialo ako z krhly a akékoľvek pršiplášte alebo dáždniky boli zbytočné. Ako neznalci sa nemôžeme baviť o nejakej kvalitnej nepremokavej výbave, tak sme sa pustili na mokro objavovať mesto.
Prvá zastávka bola v kaviarni, kde vraj J.K. Rowling písala príbeh o Harrym Potterovi. Kaviareň túto reklamu samozrejme patrične využila a predávala suveníry s nápismi „birthplace of Harry Potter“. Po prekonaní veľkej fronty sme našťastie našli miesto a vychutnávali si anglické raňajky.
Po posilnení sme chceli ísť na cintorín, kde mená boli inšpiráciou pre postavy v knihe a najväčším lákadlom mal byť práve hrob a meno Toma Riddla, teda lorda Voldemorta. Čuduj sa svete, nevedeli sme to nájsť. Popravde ani neviem ako dlho sme strávili čas preháňaním sa pomedzi hroby, čítaním mien na náhrobkoch, ale po veľmi dlhom čase sme to vzdali a spýtali sme sa okoloidúcich. Tí tam, jasné, išli s rovnakým zámerom ako my, nájsť daný hrob. Popravde to nakoniec bolo v časti, kde sme si povedali, že ani nepôjdeme, veď tam to určite nebude…a bolo. K danému miestu šiel najviac vychodený a tým pádom aj zablatený chodníček, až sme si vraveli, ako sme to nemohli vidieť.
Počuli ste už dakedy, že pod Edinburgom je ďalšie mesto? Tak pekne v podzemí a dá sa tam ísť. Áno, aj my sme také počuli ale bližšiemu rešeršu sme nevenovali pozornosť. V meste sme si chceli zabookovať tour de mesto, aby nás niekto previedol aj do toho podzemia a ukázal významné miesta mesta. Ale to podzemie bola priorita. Vybrali sme si prehliadku, ktorá bola na Tripadvisore vysoko hodnotená a pri platení sme sa ešte niekoľko krát presvedčili, či ideme do podzemia a že vraj áno. Tešili sme sa, teda aspoň chvíľu. Tour si s nami zahlásil ešte jeden párik, origoš Briti, takže pre nich jazyková bariéra (asi) ani v Škótsku neexistovala. Následne prišlo dievča sťa v Hallowinskom kostýme a prehliadka sa mohla začať. Úprimne, bolo to strašné, ale skôr našou vinou. Jediné, čo sme rozumeli bola otázka odkiaľ sme. Dievčina nemala nejaký veľký záujem hovoriť spisovne či pomalšie, aj keď bola veľmi milá, a keďže sme pozerali ako telce, komunikáciu z veľkej väčšiny smerovala na párik. Každá pamiatka či významné miesto kde sme sa zastavili ako aj celé prechádzanie ulicami bol pre nás zbytočne strávený čas, nakoľko sme z výkladu nemali vôbec nič, keďže sme vôbec nerozumeli. Miestami to už bolo tak nudné a zbytočné, že sme okrem myšlienok „kedy to už skončí“ zvažovali zdrhnúť. Úplne seriózne sme rozmýšľali, že sa „náhodou“ stratíme, zájdeme do obchodu či inej uličky a ona si to možno ani nevšimne. Ona ale zakaždým dávala pozor a tak sme len trápne pokračovali ďalej. Veď sme predsa chceli ísť do podzemia a ten čas sa už musel blížiť. Po asi hodine a pol bezduchého križovania mesta tá chvíľa prišla. Dievčina nás síce viedla k nejakej malej radovej bytovke, resp. domom v zástavbe, ale tak veď asi vie čo robí a predsa vchod pod mesto môže byť kdekoľvek. Vošli sme do bytovky a ona nás po schodoch viedla do pivnice. Vzrušenie rástlo a zrazu *nikto nič* naštvaný sused. Našu milú sprievodkyňu zastavil, skupina zastala s ňou a pán jej začal nadávať. My sme síce úplne nepoňali obsah monológu ale súdiac podľa výrazov tvári všetkých zúčastnených to nebola pochvala. Po prekonaní nepríjemnej situácie sme sa pohli ďalej a to kam sme došli bola naozaj pivnica. Rozľahlá miestnosť nafarbená na čierno s malými predmetmi a bábikami pri stenách. Túto poslednú zastávku našej tour mal opäť zakončiť nejaký príbeh, ktorý tomu mal dať zmysel, ale tak nevydalo… aspoň nie pre nás. Mohli sme sa zdržať a robiť fotky ale nám to celé prišlo tak nezmyselné, že sme sa rozlúčili a išli ďalej.
Samotné mesto sa nám veľmi páčilo, bolo nádherné a veľmi rada by som sa tam vrátila prejsť zvyšných 70%, ktoré sme nestihli J. Ak nepoznáte miestne pomery, asi sa neoplatí zdržiavať sa hlúposťami po ceste, ale treba ísť rovno za cieľom. Chceli sme si pozrieť napr. hrad ale jeho okolie bolo tak nádherné, že sme si ho rozhodne museli užiť. Keď sme sa vynadívali do sýta, prišiel čas na prehliadku hradu. Prišli sme k bráne a že oni zatvárajú. Logika, bolo takmer 5 poobede. Veľmi sme si nadávali, ale nemohli sme nič robiť. Na ďalší deň bol už program iný a dokonca neviem, či nemali mať náhodou zavreté.
Ubytovanie sme hľadali lacné a bolo troška mimo mesto. V rámci šetriacich opatrení sme sa presúvali mhd, o prenajatí auta sme v tom období ešte veľmi nesnívali a taxík bol jednoducho pridrahý. Ubytko bolo s raňajkami a to bolo skvelé, cítila som sa neuveriteľne luxusne 😀 Naviac, lokalita na kraji/mimo mesto znamenala, že sme boli pri mori a to bolo krásne. Chceli sme preskúmať aj okolie a ísť k vode, aj keď nie kúpať sa, nakoľko to novembrové počasie veľmi nedovoľovalo. Napriek tomu, že v daný moment nepršalo, všade bolo mokro a blato, tráva sa šmýkala. K moru to viedlo cez kopček a bez pádu sa to veru nezaobišlo. Niekto mal odvahy viac, niekto menej, každý však zvolil inú stratégiu ako sa k vode dostať. Zámerne neprezradím kto, ale jedna osoba z nás sa po vypozorovaní prvej pádovej stratégie rozhodla pre rýchly prebeh dolu kopčekom a zvyšok z nás na to „kukajte na mňa“ ani nestihol zareagovať. Resp. stihol, ale neskutočným smiechom, ktorý sme nevedeli ukľudniť. Ten prebeh bol tak náhly a nezastaviteľný, že sme len videli hrôzu v očiach bežiaceho, ktorý sa nezastaviteľne rútil vpred. Výsledkom predvedeného pokusu bol šmykysko, pádisko a obrie blatisko na gatiach. Množstvo nadobudnutého blata bolo pomerne veľké, do hotela sme sa vrátiť nemohli, a tak to bolo nevyhnutné preprať a prečo nie práve v mori. Bola zima, to zrovna situácii neprialo a keďže znova začalo pršať, ani zvyšok skupiny zrovna neobsiahol najlepšie. Nič sa nedalo robiť, ostávame pri vode, kde sa intenzívne derie blato za pomoci vody na oblečených rifliach. Verte mi, voda v Severnom mori pôsobila ako balzam na dušu len pre pohladenie oka, nie tela.
Cestu naspäť do Londýna sme zvolili vlakom. Tajne sme dúfali, že uvidíme Harry Potter vlakovú trasu, ale nepodarilo sa. November, okrem iného, priniesol skoré stmievanie sa a tak sme sa kochali krajinou za oknom len chvíľku. Páčila sa nám cesta popri mori a nepatrný výhľad na majáky sme si užívali kým sa dalo.
Nezmestilo sa do článku:
- Ešte v čase našej návštevy takmer nikde nechceli brať anglické libry, len tie škótske
- Očakávane môžete naďabiť na obchodíky so škótskou whisky a aj keď neplánujete nič ochutnať či kupovať, stojí zato sa v nich aspoň poobzerať
- Anglické raňajky sú povinnosť 🙂 a aj keď nechcete zbytočne míňať, zastavte sa v niektorom v miestnych barov len pre tú výnimočnú atmosféru, ktorá tam panuje
- Keďže sme chceli nasať kultúru plnými dúškami, tak sme jeden z našich obedov strávili v talianskej reštaurácii… logické, však?