Mám pocit, že tejto krajine, Jordánsku, sa začína venovať stále viac pozornosti. Medzi známymi mám už pomerne dosť takých, ktorí ju navštívili, ale zase aj stále dosť takých, ktorí ju považujú za pomerne nebezpečnú s hrozbou, že sa človek odtiaľ ani domov nevráti (najmä moja sestra!). Popravde nechápem odkiaľ nabrali tak skeptický a pomerne negatívny pohľad nakoľko naša skúsenosť bola ale úplne iná. Turistov doslova víta, ľudia sú neskutočne priateľskí a snažia sa byť nápomocní pomaly v každej situácii. Miestami kam možno zavítať sa to len tak hemží a prísť sem len na pár dní je naozaj škoda. To, že Jordánsko nie je len Petra je častokrát prehliadané a zo zážitkov na našej ceste sme sa snažili vyťažiť úplné maximum.
Priznám sa, že pred odchodom som vôbec nemala čas, bola som zavalená prácou a o Jordánsku som si neprečítala vôbec nič (ak nerátam článok v cestovateľskom časopise niekoľko rokov dozadu). Žiaden blog ani článok kam ísť a čo si pozrieť. Jediné čo mi bolo jasné je, že chcem vidieť Petru a okúpať sa v Mŕtvom mori. Išla som tam tak s nulovými očakávaniami. Naopak, Peťo tam šiel s obrovským očakávaním asi aj preto, lebo pripravil dokonalý itinerár s úplným prehľadom zaujímavostí. Mali sme naplánovanú takmer každú sekundu kam ísť a kde čo vidieť.
Ammán
Prvou zastávkou bol samozrejme Ammán, hlavné mesto, kam sme prileteli. Leteli sme z Budapešti, kde sme na letisku nechali auto (cenovo veľmi dostupná možnosť), a prílet sme mali neskôr večer. Na letisku nás už čakal pánko zo spoločnosti, odkiaľ sme si vopred prenajali auto. Pomerne dlho trval pokec okolo papierov atď. a kontrola samotného auta nakoľko povedzme, že sme vzali to najlacnejšie čo bolo v ponuke a to sme aj dostali. Chceli sme si teda zaznamenať každý škrabanec, čo bolo pomerne časovo náročné J. Keďže sme krajinu chceli pobehať čo možno najviac, tak iná možnosť než požičať si auto ani prakticky nie je. Po nasadnutí do auta sme ostali troška prekvapení, že nádrž bola prakticky prázdna a my sme sa obávali, že nedôjdeme ani na pumpu. Nie, nečakala som, že budeme mať palivo grátis, ale aj tak. Celú dobu nám vrešťala kontrolka a Peťo spomínal, že to auto ide nejak ťažšie. Paráda, to chcete. Našťastie pumpa nebola nejak ďaleko a hneď po príchode sa tam Peťa miestny chalanisko spýtal, či nie je náhodou ten a ten (meno si nepamätám) čo nakoniec vysvitlo, že je slávny miestny futbalista, na ktorého sa Peťo že vraj podobá. Neverím, že by známy futbalista prišiel na šunke ako my 😀 (a nemal by ani jedno tetovanie 😉 ). Po natankovaní sme vyštartovali smer hotel, avšak za naďalej pokračujúceho zvuku kontrolky, čo nám prišlo zvláštne. Celkom sme sa zľakli, že čo sa deje, nakoľko natankované už bolo. Čochvíľa však Peťo zistil, že mal zatiahnutú ručnú… celú dobu… ako sme šli. Po tomto zistení už auto tak ťažko nešlo. Po ceste nás hneď upútala nezvyčajnosť, ktorú sme inde ešte nevideli. Nie že by sme toho mali zase najviac precestované, ale aj tak. Popri diaľnici, bavíme sa o úseku veľa veľa kilometrov, boli celé rodiny s deťmi, mladé skupiny a ktokoľvek a na naše prekvapenie si grilovali, opekali, či piknikovali. Normálka vytasené stoličky, jedlo a jednoducho si tam vyhovovali. Zvláštne. Mne by asi nechutilo.
Prišli sme na ubytko a nič zvláštne sa nedialo, akurát každý koho sme stretli bol neskutočne slušný a taký až úctivý. V hoteli sme mali raňajky, ktoré boli iné na aké sme zvyknutí – všetko len sladké jedlo ako bábovka a džem alebo pečené zemiaky a foul, čo je fazuľová kaša a mne pripomínala polievku. Čo nás prekvapilo najviac bola káva – rozpustná neska sa podávala všade. Neviem prečo, ale šéfkuchárovi (áno, tak sa nám predstavoval každých 5 minút, ako šéf Kamil) sme boli sympatickí a jeden deň nám ponúkol kávu inú. Takú skutočnú s kardamónom. Mňam. Tie sympatie boli skôr podľa mňa to, že sme mu boli na smiech – chcela som ísť totiž na terasu a naozaj som si nevšimla, že presklená stena má dvere a ja som vyšla oknom, čo vyzeralo ako dvere. Ale stále to bolo okno. Strašne sa mi začal smiať.
Na ďalší deň po príchode sme si boli pozrieť všetky známe pamiatky, ktoré hlavné mesto ponúka. Hneď na začiatok nemohla chýbať impozantná románska stavba, Amánska citadela, predstavujúca komplex objektov vrátane slávneho Herkulesovho chrámu či Ummajovského paláca. Z celého areálu bol úžasný výhľad na mesto. Popri prechádzaní sa areálom a jednotlivými bránami budov za hlasu azánu nesúceho sa mestom cítite tú výnimočnú atmosféru daného miesta. Normálne som sa cítila ako v Indiana Jones objavujúc historickú oblasť :-). Pokračovali sme k Amánskemu divadlu. Pokiaľ máte obdobných stavieb už niekoľko prejdených, tak vás toto miesto možno nechytí tak za srdce, ale určite sa sem oplatí zájsť. Od citadely sa sem dostanete na pešo, aspoň máte možnosť prejsť sa ulicami mesta. Po ceste sme si kúpili sypaný čaj a chvíľu ma aj mrzelo, že načo nakupujem „suveníry“ tak skoro, kto to bude ťahať, ale nakoniec to bol jediný čaj, ktorý sme si doniesli. Navštívili sme aj Rainbow street, nakoľko som si krátko predtým, než sme šli do centra o nej prečítala. Oblasť to bola samozrejme pekná, no daň za túto farebnú turistickú atrakciu, ktorá mimochodom skrýva najstaršie ulice, je vysoká a to v podobe predražených reštaurácií. Ešte predtým sme šli pokochať na zelovocový trh, naďabili sme naň necielene. A tie olivy!!
Troška sme sa v meste obávali parkovania, ale prakticky úplne všade sa dalo zaparkovať jednoducho a zadarmo. Dokonca aj v centre či pri pamiatkach. Ak ste si však predsa len nie ste istí, môžete sa spýtať policajtov, ktorí boli doslova na každom kroku. Vstup do 95% pamiatok sme mali prostredníctvom Jordan passu a nikde nebolo potrebné sa zakrývať. Ak ste mali chuť na kávu, alebo miestne jedlo, nebolo náročné ho nájsť, ponuka bola pestrá. My sme mali namierené do reštaurácie Hashem, ktorú Peťo chcel vyskúšať na základe odporúčaní z jednej cestovky. Jediný problém bol to, že sme ešte nemali miestne peniaze a kartou sa platiť nedalo. Všade však prijímali aj doláre, alebo aj eurá, akurát si viete predstaviť ten výhodný kurz. V danej reštaurácii sa nám stalo, že nám zabudli zaúčtovať falafel ale zase nám dali extrémne nevýhodný kurz dolár vs. JOD, takže sme sa nepriznali a svet je tak v rovnováhe. Musíme však priznať, že porcie boli všade tak veľmi veľké, že sme bývali až prežratí. Poväčšine sme jedlo sharovali a všetko bolo vynikajúce. Neprešli sme ulicu bez toho, aby nás nejaké jedlo a pitie nelákalo. Doslova sme zakopávali o obchodíky s čajmi, kávou či smoothies. Výnimkou neboli ani wafle, palacinky či baklava, ktorá podľa mňa nikde inde nemá konkurenciu (pistáciová je najlepšia!). Na kávu sme sa vybrali do, tipujem kávového reťazca, Astrolab a ja som našla víťaza svojej dovolenky. Bol ním citrónový fresh s mätou. Keď poviem citrónový, tak ním aj bol, neočakávajte chlpatú vodu s príchuťou.
Jerash
Ďalšou zastávkou bolo historické rímske mesto Jerash (Gerasa/Jarash). Impozantnosť budov či krásu reliéfov snáď ani nemusím opisovať…Prídete a víta vás Hadriánová brána. Len sa obzriete a vidíte hipodróm. To bolo wau, videla som takéto miesto prvý krát na vlastné oči. Prejdete Južnou bránou a dostanete sa k rozľahlému Oválnemu námestiu. Odtiaľ je len na skok k Zeusovmu chrámu. Takto by som mohla pokračovať aj ďalej nakoľko sme prešli celým mestom a čo krok, to zaujímavé miesto.
Nikde nebolo veľa ľudí, ako nám bolo povedané prišli sme mimo sezónu (aj keď veľmi tomu neverím; prelom jún/júl) a tak sme, našťastie, nemuseli úplne všade riešiť zástupy turistov. Na druhej strane je to aj škoda, pretože toto miesto si určite zaslúži väčšiu pozornosť.
Boli sme tu aj svedkami jednej nepríjemnosti a to, že miestny obyvateľ pomerne dosť otravoval jednu turistku, ktorá bola sama. Stále za ňou chodil, ona prechádzala z miesta na miesto, zase za ňou zašiel, pýtal sa jej, či ho odfotí, neviem potom dokonca či sa jej aj nepýtal, či sa odfotia spolu.. a toto sa opakovalo niekoľko krát. Bolo to celé blbé a tak sme s Peťom nastúpili do akcie. Pri jednej z pamiatok sme začali robiť úplne šaškárne – smiali sme sa nahlas, robili pózy, skákali a fotili sa – to nášho „baliča“ nejak vyviedlo z miery, pretože holke sa na chvíľu nevenoval a tá šikovne stihla utiecť. Už sme ju len potom z diaľky videli, uháňa k východu.
V tento deň sme sa snažili dostať sa do nejakého supermarketu ale veru nebolo to ľahké. Vykašľali sme sa na jeden v Jerashi a povedali sme si, že v Amáne ich určite bude dosť. No určite. Obchoďáky tam síce boli, ale napr. neboli tam potraviny, ktoré sme zrovna chceli. Máme totiž úchylku, že vždy chodíme obdivovať sladkosti a miestne dobroty a kupujeme všetko možné na skúšku. Jediné čo sme teda mohli obdivovať boli obchody s oblečením podobných značiek ako u nás. A keďže som si povedala, že si nič také kupovať nebudem, nemohla som si ísť do Parfois kúpiť novú kabelku. Pre istotu som do tých obchodov ani nezavítala. Chýbajúce potraviny sme si nahradili malými obchodíkmi v meste. Časté boli pekárne a veľa obchodov na štýl večierky.
Jordán
Z Amánu sme postupne smerovali na juh. Nasmerované sme mali do mestečka Madaba, ale po ceste sme chceli vidieť rieku Jordán a miesto Ježišovho krstu. Toto miesto patrí na zoznam svetového dedičstva UNESCO a nedá sa tam ísť len tak.
Bolo nám povedané, že treba ísť najprv do turistického centra, čo sa Peťovi nechcelo. Stále som sa sním dohadovala, že tam treba ísť a on mi stále tvrdil, že načo, veď to máme v Jordanpass zaplatené a veď tam ide cesta a nie je tam závora ani značka, že by sa tam nemalo a nedalo ísť. Mojím jediným argumentom bolo, že majú také pravidlo. Dozvedela som sa, že aby som nebola ofučaná, tak ideme teda do turistického centra. Ja že aby zas nebol ofučaný on, pokračujme v ceste až k rieke. Moje ofučanie je asi menej znesiteľné a tak sme skončili v centre. Boli sme tam jediní turisti. Nebol tam nikto, dokonca ani zamestnanci. Išli sme sa porozhliadnuť a budovy, ktoré mali slúžiť na predaj suvenírov boli len prázdnymi miestami bez vecí. Otvorený bol mikro bufet (voda a pár malinoviek) a opäť v obchode nikto nebol. Po chvíli sme stretli týpka, ktorý sa nás spýtal ako to tam funguje, ako sa dá ísť k Jordánu a podobne. Nevedeli sme. Vrátili sme sa do hlavnej budovy, kde už medzičasom bol personál, začali sme si však pozerať miestne fotky o Jordáne, jeho históriu ako aj významné udalosti a návštevy, ktoré sa tam konali. Postupne začali prichádzať ďalší ľudia. Zase sa ukázala naša pripečenosť, pretože nám ani nenapadlo sa porozprávať so zamestnancami ako sa dá ísť k rieke a čo máme spraviť. Nedalo nám to a dav nás predsa k tomu pultu prilákal. Áno, vstup sme mali v pase, ale sami sme tam ísť nemohli a museli sme ísť „skupinovým zájazdom“ so sprievodcom a mikrobusom. Po ceste sme nakoniec zistili, že by sme sa ďaleko nedostali (HA! Vidíš?!?). Na mnohých miestach boli ozbrojení vojaci a nakoniec aj tú závoru sme videli. Celá oblasť je totiž pohraničná a na opačnej strane Jordánu sa už rozprestiera Palestína.
Mikrobus nás vyložil pri „vchode“, obchodíku, odkiaľ sme už išli peši. Výklad po celej ceste bol síce po anglicky, ale bol pomerne chudobný. Keďže dosť návštevníkov ovládalo miestnu reč, informácie skôr podávali tak. Postupne sme zastavovali na viacerých miestach, pri samotnej rieke a nakoniec sme pokračovali k miestu krstu. Toto miesto bolo na prvý pohľad jednoducho vybudované, aby slúžilo všetkým, ale čarovné a malo čosi do seba. Od miesta krstu sme pokračovali do gréckokatolíckeho-ortodoxného kostola Jána Krstiteľa. Troška ma mrzelo, že vnútrajšok prznil stolík s predraženými vecami. Kúsok odtiaľ bol umožnený strážený vstup k Jordánu. Zišli ste k rieke nie tak širokým dreveným schodiskom a to je jediné miesto odkiaľ ste sa k Jordánu dostali. Tu každý kto mal záujem a zahlásil sa, sa mohol pokrstiť. V našej skupine sa našiel jeden záujemca. Musím povedať, že sledovať tento, pre daného človeka, dôležitý okamih bolo zaujímavé, jednoducho iné a zapamätáte si to.
Madaba a Mŕtve more
Keď sa chcete ísť kúpať do Mŕtveho mora, tak to nie je až také jednoduché. Teda pokiaľ si nezaplatíte jeden z rezortov postavených prakticky „na brehu“ mora. Nám to prišlo zbytočné a tak sme sa rozhodli, že budeme ubytovaní v meste Madaba, odkiaľ budeme k moru zakaždým dochádzať. Za ubytovanie sme si vybrali Coco Guest House s veľmi milou pani majiteľkou a labradorom. Pýtala sa nás čo všetko chceme vidieť, kde sme boli a kam ešte plánujeme ísť. Dala nám pár tipov na miestne dobré good-vibes reštaurácie a my sme jej nemohli byť viac vďační. Zamierili sme do podniku Kawon a ostali sme zírať. Vošli ste na nádvoríčko odkiaľ sa dalo ísť do kníhkupectva, ktoré bolo ako z rozprávky a skôr pripomínalo antikvariát. Bola som taká unesená, že som si ani neurobila žiadnu fotku. Z nádvoria sa dalo zísť schodmi do záhrady, ktorá predstavovala reštauračnú časť. Toto je niečo, čo chcete. Čistý chill zakoncentrovaný v jednom mieste. Celý priestor bol taký útulný, s príjemnou hudbou, ideálne na relax a stretnutia. Krásne na tom bolo to, že tam chodili aj miestni aj turisti. Menu nebolo veľké, skôr šaláty, zelenina, humus a iné nátierky, chutilo však. Áááá môj citrónovo-mätový fresh. A skvelá káva. A keksík… Priznám sa, dostala som ho zadarmo keď som prechádzala popri nádobkách rozhodujúc sa, ktorý si dám. Bolo mi veľmi blbé nezaplatiť to, ale fakt nechceli. Nedá mi ale nepoznamenať, že miesto malo svojich mačacích obyvateľov, čo keď tieto tvory nemáte radi môže byť problém, ale určite aj tak stojí zato zastaviť sa tu.
Cesta k Mŕtvemu moru viedla aj po King’s road, boli výhľady, boli krásne miesta či serpentíny. Cesta bola dlhá približne 50 minút. Najprv sme si mysleli, že nájdeme verejnú pláž a kúpať sa budeme tam. Išli sme po ceste po línii pobrežia mora, ale nevedeli sme nájsť nijaké miesto, kde by sa reálne dalo nejak veľmi odparkovať a ísť sa kúpať. Zrázy k moru boli niekde veľmi strmé, takže sa nedalo zostúpiť, alebo boli dlhé oblasti obohnané plotom so zákazom vstupu a kúpania sa. Nikde sme ani nevideli niekoho, kto by sa kúpal. Vojenské stanice boli tiež pomerne často zastúpené a kúsok od jednej sme dokonca zastali a hneď nás vítal ozbrojený, ale zato opäť veľmi milý pán, ktorý nám povedal, že k moru máme ísť jedine cez nejaký rezort, odkiaľ sú zabezpečené prístupy k vode. Tak sme sa vrátili naspať k rezortom a išli sa pýtať na cenu vstupu. Vedeli sme, že sa bude platiť, je to rutina. Ceny niektorých vstupov však prekvapili a to poriadne. Prešli sme tri rezorty a v jednom dokonca pýtali 30 JOD/osoba (kurz cca 1 JOD = 1,3 EUR). Nakoniec sme si vybrali vstup cez Ramada rezort, ktorý mal podľa cenníka 15 JOD vstup (cena zhŕňala uterák, lehátko, použitie hotelového bazéna a toaliet) a 10 JOD obed na osobu. Keďže pobrežie je stále pomerne ďaleko, tak vás k nemu zavezie shuttle, ktorý je tiež v cene. Prekvapením bolo, že na pláži nikto nebol. Postupne sa tam vystriedalo niekoľko ľudí, nikdy však nebolo vyslovene plno. A to aj napriek tomu, že vymedzená časť na kúpanie bola pomerne malá, bol to pás o dĺžke cca 20 metrov. V mori sa tiež nemohlo ísť hocikam, mohlo sa kúpať v trojuholníku vyznačenom bójkami. Nedalo sa ísť ani poprechádzať sa nakoľko na jednej strane už bol zákaz vstupu keďže tam začínala pohraničná zóna.
Na ďalší deň sme si povedali, že sa nepôjdeme kúpať na celý deň, ale chceli sme ísť navštíviť horu Nebo patriacu medzi biblické pútnické miesta. Podľa Biblie je to miesto, odkiaľ Mojžiš uvidel zasnúbenú zem. Toto bola jediná pamiatka, ktorá nebola zahrnutá v pase, vstup ale nebol tak závratne drahý (medzi 5-7 JOD). Prekvapilo ma, koľko veľa ľudí, najmä zájazdov tam bolo. Kúsok odtiaľ mal byť aj Mojžišov prameň, ku ktorému regulárne nabádala tabuľka, ale nakoniec sme na mape našli ďalšie miesto takto označené, tak ktovie. Cesta k nemu nebola ktovieako vybudovaná a jediné koho to zaujímalo boli kozy, ktoré tam pastier išiel napojiť.
Jordánsko je známe aj svojimi mozaikami, je jednoduché zohnať mozaikové obrazy, či iné predmety obsahujúcimi mozaiky. Po ceste sme sa zastavili v certifikovanom mozaikovom obchode, ktorý je popravde ale o poznanie drahší v porovnaní s bežným obchodíkom malého súkromníka. Obchod je spojený s workšopom, kde pracujú znevýhodnení ľudia, ktorí vo finále dostávajú väčší podiel z predajnej ceny. Tieto obchody sú však podporované samotným štátom v zmysle, že ak by mal niekto záujem o väčší kúsok bežne batožinou neprenosný, tak sa kráľovná zaviazala, že doprava bude pre daného zákazníka zadarmo kamkoľvek na svete na jej účet.
Hľadanie verejnej slanej pláže nám stále nedalo, keďže aj samotná majiteľka ubytovania nám povedala, že také miesta sú. Nakoniec sme objavili a dokonca nie jedinú. Opäť ale treba povedať, že dostať sa až k vode nemusí byť úplne tak jednoduché. K jednej pláži sme nakoniec ani nedošli, lebo cesta síce nebola až taká strmá, bola vyznačená kadiaľ ísť, ale v tej oblasti sa nachádzali slané prepadliská – normálne obrovské diery v zemi. Samozrejme, aká je pravdepodobnosť, že by sa zrovna pod vami prepadla zem? Takmer žiadna, ale zrovna dobrý pocit z toho nemáte. Našli sme inú a bolo tam krásne. Nikde nikoho, pobrežie samá fotogenická soľ. Vošli ste do vody a pocit, akoby sa človek kúpal v mastnom čaji. Slnko totálne pražilo, odrážalo sa od soli a, samozrejme, lehátka ani iný prístrešok sa tam nenachádzali. Tu sme sa presvedčili, že povestných 20 minút vo vode stačí. Boli sme mimo, energeticky totálne vyflusnutí a keď sme sa mali vrátiť k autu kopčekom hore, tak tých 10-15 minút nám prišlo nekonečných. Inak pri každom mieste kde sa dá zísť k vode sa nachádza nejaký „mobilný“ predavač s bufetovou búdkou, ktorý má na danom mieste nainštalovanú aj sprchu (5 JOD/použitie). Kúpili sme si tam kolu a v daný moment som samozrejme nikdy nič lepšie v živote nepila. Pán predávajúci si k nám prisadol a musím povedať, že to bolo veľmi milé. Jeho skromnosť bola ohromujúca a zážitky čo sa nám snažil povedať sa počúvali naozaj dobre. U daného pána sa zastavil aj jeden párik a keď nás počul rozprávať sa, tak sa nám hneď prihovorili 🙂 rečou českou. Bolo fajn sa spýtať niekoho ďalšieho na zážitky a dojmy z cesty ako aj ich odporúčania.
Petra
Bolo načase pohnúť sa ďalej. Chystali sme sa do očakávanej Petry a to nebola zrovna krátka cesta. Cestou sme sa zastavili v meste Kerak s križiackym hradom Krak des Moabites, o ktorom sme čítali, že stojí zato sa tam zastaviť. Neviem čím to bolo, ale nakoniec sme zhodnotili, že keby sa nezastavíme, nevadí. Máme radi hrady aj ich zrúcaniny, veď Slovensko ich má veľa a sú nádherné, tak toto miesto nám pripadalo ako jedno z mnohých. Možno to bolo tým, že sme asi očakávali, že miesto bude viac spropagované v zmysle, že bude mať popisky, ktoré prezradia viac o histórii či jednotlivých častiach hradu. Nedá sa však uprieť krásny výhľad na okolie.
Pomaly začalo zapadať slnko a bolo nám jasné, že za svetla už nedorazíme. Ako tak ideme po ceste smer Petra, zrazu niekoľko desiatok metrov pred nami boli na ceste decká až pubertiaci. Nejak sa nechystali odísť, tak sme museli pribrzdiť a ako inak, niečo začali pýtať. Peťo im podal vodu čo ich asi naštvalo a začali nám tou fľašou búchať po aute. Aspoň už nestáli v ceste a mohli sme tak vyraziť poriadne napred.
Ubytovanie sme mali vo Wadi Musa, konkrétne v Asad Apt., nakoľko je jasné, že priamo v Petre sa ostať nedá. V rámci pasu sme mali dvojdňový vstup do Petry čo sa nakoniec ukázalo ako veľmi dobrá voľba. Prišli sme na ubytovanie naozaj neskoro a majiteľ, inak veľmi milý pán, nám hneď oznámil, že na ďalší deň sa nebude dať vstúpiť do prvej časti Petry až po jej najznámejšiu pamiatku Pokladnicu (Khazneh). V danej oblasti sa konala nejaká udalosť a tak až do poobedných hodín bola celá trasa uzavretá. Napriek tomu sme od neho dostali odporúčanie, aby sme už pre istotu boli na šiestu ráno (! 🙁 ) pri vstupe, pretože by záujemcov mali shuttle busom previesť k druhému koncu Petry, teda opačnému vchodu-východu. Odtiaľ sa dá prejsť naprieč „hlavnou cestou“ cez celú Petru opäť na začiatok, k hlavnému vchodu. Okey, skromný spánok, ráno na šiestu tam, kým tam nie je ešte tak veľa ľudí. Dozvedeli sme sa, ako nám už bolo povedané, že predná časť je až do poobedných hodín uzavretá, ale na naše sklamanie nešiel ani shuttle. Že vraj prvé busy pôjdu až tak okolo 7:30. Nemali ste tam čo robiť, ani prakticky kde sedieť a všade naokolo boli len túlavé psíky. Tie dva prítomné bufetíky boli veľmi predražené, ale zato ranná káva nám chýbala. Videli sme, že jeden z bufetov mal stroj a jedna pani nám povedala, že káva je dobrá. Tak prečo nakoniec neskúsiť. Opäť neska a navyše z klasickej mašiny. Čo už. Išli sme do bufetu dva a vypýtali sme si normálnu kávu nie nesku. A on jasne, urobí. Káva z pákového stroja, tešili sme sa. Keď týpek skončil prípravu (pozorovala som ho celú dobu 😀 ) tak zrazu otvoril nesku a šup tam za lyžičku. Hmm. Ostala som dosť prekvapená, že prečo dačo také robí. Podal nám to kafe a, či sa na nás niekto nahnevá, alebo nie, sme mu povedali, že si tú kávu neprosíme, pretože som ho poprosila o reálnu kávu a nie nesku. Spravil nám novú a ani sa nehneval. S kávou sme sa opäť išli spýtať na bus a pýtali sme sa až do siedmej ráno. Priznám sa, že sme ich otravovali pomerne často a nielen my, postupne sa tam začal zhromažďovať celkom slušný počet ľudí, ktorí sa pýtali na to isté. Keď už situácia prestala byť znesiteľná pre obe strany (oni nevedeli zniesť naše otázky a my zase bezduché postávanie), tak zrazu sa našiel busík, ktorý nás k zadnému vchodu-východu do Petry vzal. Cesta trvala nejak do 15 minút a zrazu vystupovať. Vedeli sme, že budeme musieť vziať ďalšiu prepravu, za ktorú sa platí, aby nás vzala opäť k ďalšiemu čekpointu odkiaľ sa musí ísť už peši. Platilo sa 5 JOD/osoba a boli aj takí, ktorí sa rozhodli, že dopravu nechcú a pôjdu peši celý úsek. Bolo mi ich popravde pomerne ľúto keď som videla, aká dlhá cesta to je. Vysadili nás v oblasti kam sa už autom ísť nedalo. Išlo sa do kopca, cez skaly, ale všade bol prakticky chodník, takže šanca na stratenie sa bola až žiadna. Keď sa vám nechcelo kráčať, tak ste si mohli objednať oslíka, ktorý by vás odviezol až k najbližšej pamiatke, koncu Petry, ku Kláštoru (Ad Deir). Bolo nám ich ale, samozrejme ľúto, takže sme to v žiadnom prípadne ani len nezvažovali. Cesta ku Kláštoru nám peši trvala takmer hodinu, ale stálo to zato. Iný svet. Majestátnosť skál a všetkých útvarov poukazovala na monumentálnosť celej Petry. Tým, že tam nebolo tak veľa turistov, ktorým by sa táto cesta chcela zdolávať, tak kľud celej oblasti umocňoval ten neskutočný zážitok. Nakoniec sme boli veľmi radi, že sme tomuto opačnému smeru dali šancu.
A raz sme sa, samozrejme, predsa takmer stratili, ešteže tam boli ďalší turisti. Keď sme prišli ku Kláštoru, na ktorý bol výhľad z kopčeka, tak sme sa nevedeli prestať kochať. Veľká väčšina ľudí vidí a navštívi len Pokladnicu, čo je naozaj škoda. Kláštor je podľa mňa minimálne tak pekný a nie je tak preturistovaný keďže za bežných okolností si tam urobí dlhú prechádzku minorita ľudí. Troška sme sa tu zdržali, robili sme fotky z každého uhla a pohli sa napokon ďalej. Keďže sme šli do „centra“ Petry v opačnom smere, tak sme aspoň teraz mali našťastie nejakú úľavu a to, že sme išli tými 850 schodmi smerom dole čo nebola nejaká makačka. Celú schodovú cestu lemovali stánky-šiatre so suvenírmi, všetko podobné veci. Výhodou bolo, že ak ste raz povedali, že ďakujete za ponuku a neprosíte si, tak vás poväčšine nechali tak a netrvali na kúpe. Keď sme zišli na koniec Kláštornej cesty, tak sme tam našli reštaurácio-bufet, ktorý bol jediný široko-ďaleko. Určite ale odporúčame spraviť si zásoby vody nakoľko ceny boli predražené. My sme mali všetko, takže sme si dali prestávku na sváču, vytiahli mapu a rozhodovali sa kam ďalej. Vedeli sme, že ísť priamo k Pokladnici sa nám neoplatí, lebo nás tam nepustia, tak sme sa rozhodli si urobiť prechádzku po jednej z turistických trás. Vydali sme sa kolonádou k útvarom v skalách, ktoré boli všade naokolo a do niektorých miestností ste sa dokonca mohli pozrieť. Turistami to však hustlo, aj keď som očakávala, že ich bude viac. Postupne sme šli ďalej a vo finále našej cesty sme mali mať z výšky výhľad na pokladnicu (zelená turistická trasa). Samozrejme, mohlo nám trknúť, že ak sa k nej nemôže ísť, tak sa predsa ani pozrieť na ňu z ktoréhokoľvek uhla nebude dať. Prešli sme asi tretinu cesty a zrazu zábrana a aj strážnik, ktorý nás jednoducho nepustil ďalej. Neostalo nám nič iné ako sa vrátiť naspäť a čakať. Chceli sme si už dať pomaly obed a tak sa nám ďalšia výprava na iné miesto neoplatila. Nájsť miesto kde sa dalo normálne sedieť v tieni bolo takmer nemožné. Nakoniec sme sedeli popri skale a mňa neskutočne zaujala skupinka mravcov, ktorí usilovne po skale (úplne kolmo!!) prenášali kúsok šalátu. Bola som neskutočne fascinovaná že kam to vlečú. Po nejakej chvíli cestu k Pokladnici otvorili a to bolo novodobé presúvanie národov. Zdvihol sa samozrejme každý a ťahaj ho tým smerom. Pohľad na tento skvost bol, samozrejme, úchvatný. Spraviť si fotku bez davu bolo prakticky nemožné ale aspoň to dotváralo atmosféru. V tejto oblasti je veľa predajcov a tých, ktorí sa vás budú snažiť presvedčiť na výhľad na Pokladnicu zo skaly. Veľa ľudí išlo, ale že vraj je to zakázané. My sme namiesto toho išli na ďalšiu prechádzku k obeliskom (oranžová turistická trasa). Po ceste opäť predajné stánky a stretli sme úplne zanedbateľné množstvo ľudí, akoby sme tam boli sami. Keď sme vyšli na skaly nad mesto, bol tam naozaj veľmi pekný výhľad, rozhodne stojí zato vyskúšať nejakú z bočných cestičiek na preskúmanie Petry.
Po ceste naspäť sme boli už mega unavení a od Pokladnice po východ-vchod je to ešte celkom dosť prechádzka. Je to skutočne pekná cesta zvaná Siq, ale keď ste na nohách dlho a máte v nich fakt dlhé kilometre, tak sa vám nechce. Dostupné sú aj akoby „golfové“ autíčka, ktoré vás dostanú na začiatok ale boli tak drahé, že sme odmietli (20 JOD/osoba). Napriek tomu, že sa nám už naozaj nechcelo, tak fakt, že jazda bola tak drahá nás donútil odkráčať si to. Po príchode na začiatok sme sa kúsok pred bránami zvalili na „betónovú tribúnu“. Sedíme a samozrejme počujeme slovenčinu :-). Pán sprievodca vysvetľoval, že každý komu sa chce na wc, nech tak urobí tam, nakoľko toalety už tak skoro nebudú. Ach, aká to pravda.
Po ceste na ubytko sme sa zastavili ešte v odporúčaných potravinách, ktoré mali priaznivé ceny ako pre domácich, tak aj pre turistov. Odporučil nám ich majiteľ ubytovania a volali sa Alla Aldeen mall. Bola to pravda, nakúpili sme tam veľké množstvo domácich sladkostí baklavového typu za naozaj zlomok ceny oproti štandardným obchodíkom. Na nič iné nám už nezostali sily, tak sme si potom už len na ubytku pripravili večeru a lehnili v posteli nakoľko únava bola fakt veľká.
Na ďalší deň sme sa rozhodli ísť opäť na šiestu ráno a Peťo navrhoval ďalšie prechádzky, minimálne tú, ktorá nám nevyšla v prvý deň skrz uzávery, ale mne sa nechcelo. Samozrejme som sa nechala zlákať, takže okrem prechádzky ku krásnej Pokladnici s minimom turistov sme si išli ešte (o milión fotiek neskôr) pozrieť Pokladnicu z výhľadu, ale po turistickej trase. Skoro ranná Petra mala svoje čaro, kľud a priestor na fotenie. Poznáte tie krásne katalógové instagramové fotky keď prichádzate k Pokladnici, ktorá na vás pozerá cez priezor stien skál? Áno, aj my. Ale takmer len z tých iných fotiek. Realita bola však taká, že síce tam bolo turistov málo, neznamená to, že tam neboli žiadni. Napriek tomu, že medzi nami vládla tolerancia, nedalo sa to povedať o domácich. Áno, nemôžem im krivdiť, že by boli nepríjemní, ale oni veľmi dobre vedia prečo tam turisti idú a podľa toho sa správajú. Ponúkali, že vám spravia fotku a keď ste nechceli, jednoducho vám stáli v ceste. Akoby schválne boli v zábere, opierali sa o steny a mohli ste ich xyz krát požiadať, aby šli nabok, tak odišli, ale len na sekundu a už okupovali svoje miesto zas.
Po pohnutí sa ďalej nám celú dobu boli v pätách dvaja psíkovia a nedalo sa ich zbaviť. Milujem zvieratá, ale popravde takto voľne existujúcich sa troška obávam. Jeden z nich bolo ešte troška odrastené ale stále šteniatko a jeho (asi) mamička sa rozbehla po druhom psovi a teda aj po nás nakoľko sa chcel za nami skryť… nevadí. Cesta na vyhliadku nebola vôbec náročná a ubehla nám veľmi rýchlo. Počet turistov, ktorí by sa o takom čase a v danej oblasti pohybovali ste rátali na prstoch jednej ruky. Výhľad sme si nakoniec užili aj luxusne s raňajkami. Sedeli sme, pokiaľ nebolo slnko úplne vysoko. Bol čas vrátiť sa naspäť. Motivovaný Peťo chcel dať ďalšie výstupy a ostať tam dlhšie no ďalší program (a aj odubytovanie, ktoré nám predĺžili) nám to nedovolili.
Keď sme vyšli z Petry a autom sme šli na ubytovanie, tak sa nám, samozrejme, stala ešte jedna úsmevná vec. Šli sme našou „krabičkou“ do prudšieho kopca a v jeho ¾ cesty to už nešlo ďalej, zastavilo nás a následne došlo k spätnému chodu. Kĺzali sme sa naspäť po ceste dole a mali sme šťastie, že za nami v krátkej dobe nešlo žiadne auto. Peťo je ale zdatný šofér, ustál to s gráciou a tak sme sa, našťastie, len pobavili.
Na ubytovaní sme si išli pobaliť veci, osprchovať sa a bol najvyšší čas vyraziť. Ako som už spomenula, majiteľ ubytovania bol veľmi príjemný človek a tak sme sa s ním ešte nejakú chvíľu rozprávali. Jeho vonkajšia stena budovy je celá posiata podpismi mnohých ľudí, ktorí tam strávili čas a aj nás „poprosil“ či, by sme sa tam nezvečnili. Ako darček sme ešte dostali magnetky Petry a napriek tomu, že každý má tonu týchto vecí, tak nám to prišlo ako veľmi milé gesto.
Nezmestilo sa do článku:
- V Jordánsku sme sa cítili asi tak bezpečne ako aj na Slovensku. Všade máte špecifických ľudí, ale to je skôr individuálna záležitosť
- Víza sme si zabezpečili vopred tak, že sme si kúpili Jordan pass zahrňujúci víza na jednorazový vstup do krajiny a vstupy do veľkého množstva pamiatok s dvojdňovým vstupom do Petry (je možnosť na jeden až tri dni)
- SIM kartu sme si kúpili hneď na letisku, potrebovali sme internet, aby sme našli ubytovanie
- Wifi bola prakticky všade, nebol s tým žiaden problém
- Je štandard, že benzín tankujú zamestnanci pumpy
- Veľa ľudí vidí len Petru, ale reálne pamiatok a oblastí, ktoré sú zaujímavé je viac.
- Na slaných plážach Mŕtveho mora je pobrežie pomerne ostré (nemusí byť všade) a na vstupe do vody aj dosť klzké. Keď sa nechcete nepekne porezať, tak topánky do vody sú viac ako vhodné.
- Mala som pocit, že všade bola veľmi populárna nakladaná kvasená zelenina. Teda minimálne v Amáne
- V Amáne, ale aj inde sú pomerne populárne pekárničky s rôznymi cestovými výrobkami a buchtičkami, ktoré sme si nemohli nakladať sami
Pokračovanie druhej časti v ďalšom článku.