Tieto riadky píšem tak troška so smútkom. Veľmi sme chceli absolvovať púť do Santiago de Compostela a to z rôznych dôvodov. Cestu absolvujú ľudia z hľadiska viery, sebapoznávania, zamyslenia sa či zvažovania ďalších krokov na životnom rázcestí. Aby som sa ale netvárila len tak vznešene, tak camino malo tvoriť len jednu časť nášho výletu, pokračovanie mala tvoriť ešte cesta do Portugalska – o tom ale bude iný článok. Naše putovanie sa však nakoniec nekonalo, resp. zmenilo formu a do Santiaga sme sa museli dostať inak.
Priznávam, neboli sme zrovna typy, ktoré chceli putovať 200+ kilometrov, tak sme si za náš východzí bod zvolili mestečko Sarria. Zbalili sme si batohy (70+ litrov) kde sme napekovali veci na putovanie, ale teda aj na pokračujúcu dovolenku. Toto sa samozrejme ukázalo ako absolútna chyba nakoľko sa odporúča ísť na ľahko, aby ste boli schopní denne kráčať.
Naša cesta začala v Madride kde sme chceli stráviť nejaký ten čas, vychutnať si španielske jedlo a následne ísť vlakom ďalej. V Madride sme si šli pozrieť všetky klasické pamiatky, ktoré boli skutočne veľkolepé a nádherné. Priznávam, že samotné centrum ako také nás až tak neočarilo a celkovo by sme asi nepovedali, že bolo toto mesto krajšie ako iné. Zážitok bol určite market-trh, kde môžete ochutnať akékoľvek pochúťky, čo sme aj spravili. Musím uznať, že sme nevedeli čo skôr ochutnať. Všetko jedlo sme obdivovali, kúpili sme zopár kúskov a s Peťom sa svorne delili o všetko. Zrazu to však prišlo. Z ničoho nič som sa začala cítiť dosť nevoľno, zoslabla som a celkovo som sa necítila dobre. Pripísala som to však celkovej únave, nevyspatiu a nekonečným behačkám po meste. Povedali sme si, že na ubytko sa predsa ešte nevrátime a ideme ešte ochutnať miestne churros. Vygúglila som najznámejšiu čuros kaviareň, ktorá mala síce zmiešané recenzie, ale povedala som si, že asi existujú dva tábory ľudí – tí, čo čuros milujú a tí, čo nie. Ja som vedela čo od tejto pochúťky očakávam, nakoľko som ju skúšala v španielskom kiosku v Londýne a chutila mi.
Prišli sme ku kaviarni a prekvapila ma veľmi dlhá fronta, ale veď nevadí, na dobré veci sa čaká. Konečne sme sa dostali dnu, usadili nás v „pivničných“ priestoroch čo nám bolo troška ľúto nakoľko kaviareň bola nádherná. Objednali sme si miestnu klasiku s horúcou čokoládou. Prišlo nám troška zvláštne, že sme na okolitých stolíkoch videli pomerne dosť nedojedených zvyškov, ale stále sme si hovorili, že to bola asi veľká porcia a nikto ju nevládal dojesť. Tadá, konečne sme sa dočkali. S nadšením sme sa pustili do jedenia (aj keď mne stále nebolo dobre). Musím uznať, fakt sa to nedalo jesť. Zjavne prietrž zákazníkov spôsobila, že kvalita musela ísť dole – cesto bolo tak extrémne mastné, že ste doslova pregĺgali olej. Miestna čokoláda bola vlastne nepodarený puding zvláštnej chuti. Myslela som si však, že to len mne to tak divne chutí, no Peťove chute toto potvrdzovali tiež. Keď sme sa obzerali po ďalších zákazníkoch, tak očividne zdieľali rovnaké pocity. So smútkom a zanechanou takmer celou nedojedenou porciou sme odišli 🙁 .
Ako sme kráčali mestom, tak môj stav sa postupne zhoršoval. Peťo bol zatiaľ stále ok, ale povedali sme si, že ideme už na hotel. Cesta bola pre mňa ukrutná. Po príchode na hotel som nevedela, či mám skôr kúpeľni kraľovať, alebo objímaním jej niektorých častí vyznávať lásku. V najbližších hodinách sa to nelepšilo, práve naopak. Bolo mi tak veľmi zle, že sme začali zvažovať návrat na Slovensko. Všetci kamoši nám však vraveli, že nech neblbneme, že to nám za pár dní prejde a budeme ľutovať, že sme sa vrátili (opäť to totiž mala byť cesta na pár týždňov). Do toho začal rovnaké pocity ako ja zažívať aj Peťo a začali sme kúpeľni kraľovať spolu. Noc bola krutá a aj som si dokonca poplakala. Peťo si myslel, že umieram. Na ďalší deň sme mali ísť vlakom do Sarrie. Nebola som schopná chodiť, ak som sa aj udržala na nohách, tak som sa tak vliekla, že sme museli ísť na vlak s veľkou časovou rezervou. To, aby som si niesla svoj batoh (áno, ten 70+ litrový) nepripadalo do úvahy, tak Peťo niesol dva – jeden zavesený na chrbte, jeden vpredu. Jediné, čo zaujímalo mňa boli toalety. Nastúpili sme do vlaku a ja som hneď vedela, kde strávim nasledovných 7 hodín. S prehľadom som ignorovala všetko vyklopkávanie na dvere a keď som minula všetky rolky toaletného papiera, tak som bola nútená zmeniť lokál. Vecka tam boli pomerne štedro vybavené, no aj tak to nestačilo. Moje kráľovstvo som opúšťala len zriedka, prakticky som šla Peťa, ktorý sa cítil neporovnateľne lepšie, len pozdraviť a vrátila som sa späť.
V Sarrii sme si na stanici vzali taxík nakoľko ubytovanie bolo vzhľadom na danú situáciu veľmi ďaleko. Asi 800 metrov. Zažívali sme jazykovú bariéru, ale keďže som bola vybavená necelý rok trvajúcim kurzom španielčiny, tak som sa cítila hrdinsky. Majiteľ ale predsa len diktoval všetko do prekladača v mobile a dohodli sme sa, že namiesto pôvodnej jednej noci tam ostaneme dve. Stále sme na putovanie mali časovú rezervu, takže priorita bola vyliečiť sa. Prešli dva dni a stav sa nelepšil. Nemohla som jesť, takmer ani piť, žiadne nami privezené medikácie nepomáhali. Náš pobyt na ubytku sme boli nútený opäť a opäť a opäť predĺžiť. Každým dňom som strácala nádej, že putovanie vôbec absolvujeme. V rámci krátenia času bol Peťo preskúmať najbližšie okolie a bol zistiť, kde sa vybavuje pečiatkový pas. Vtipné bolo, že nevie ani len zatať po španielsky, miestni zase nevedeli vôbec po anglicky, ale tak dovtípili sa, že čo asi chce a tak sa vrátil s dvoma pasmi majúcimi prvú pečiatku. Bolo nám to ale na nič nakoľko by sme tak museli vyraziť na pešiu cestu ešte v ten deň. Medzitým (rozumejte medzi behaniami na toaletu) sme okrem vecka absolvovali jedinú cestu, ktorú som bola s obrovskou námahou schopná uskutočniť, do najbližšej lekárne, kde som ako tak popísala čo mi je, dali mi nejaké dobrotky a pobrali sme sa naspäť.
Majiteľ ubytovania už bol celkom podozrievavý, že čo mi tak môže byť a čo sme to za peregrinos. Zato pani upratovačka ma objímala každý deň, aby som sa už cítila konečne lepšie. Putovanie sme nakoniec vzdali. Keď som už začala okupovať vecko menej ako 15x za deň, tak sme rozmýšľali, že by sme sa pohli ďalej. Do Santiago de Compostela sme nakoniec dorazili vlakom. Dá sa povedať, že sme nakoniec ani nemali až tak na výber a museli sme pokračovať, nakoľko sme už mali zajednané vlaky na ďalšie pokračovanie cesty do Portugalska. Vtipne bolo, že keď sme ešte v Sarrii dorazili na stanicu (samozrejme taxíkom), tak sme sa troška nevyznali v tom, aký vlak ide a myslela som si, že ten náš nám práve odchádza. Mýlila som sa, ale predsa len kvôli nám zastavili rozbiehajúci sa vlak… cítila som sa ako idiot.
Santiago malo neskutočnú atmosféru, taký kolektívny duch putovania, ktorý všetkých spájal. Nám bolo neskutočne ľúto, že sme tento stav akoby nemohli reálne prežiť, lebo síce sme sa fyzicky nachádzali na danom mieste, bolo to však iné. Ako spomienku sme si kúpili dve magnetky – jednu zobrazujúcu putovníka a druhú zobrazujúcu 0 km. Tá má znázorňovať, že putovníkovi chýba 0 km na dosiahnutie cieľa. My sa nato však pozeráme tak, že sme prešli presne 0 km…
V rámci pár dní sme si v meste pozreli zaujímavé pamiatky, katedrála bola skutočne veľkolepá ako aj všetky uličky prepletajúce sa mestom. Čo sa týka jedla, tak všade kde sme zablúdili sme naďabili na dobré veci. Jedna reštika nám však úplne zostala v pamäti (ani za svet si však nespomeniem na názov). Mali sme tam úplne obyčajné veci, ktoré boli pripravené neobyčajným spôsobom. Ja som jedla len decentne, prakticky povinne som dávala jedlo do úst, aby som zjedla aspoň dačo. Zarezonovali v nás rozmarínové opekané zemiaky a cuketové špagety. Od vtedy máme doma povinne nasadený rozmarín a Peťo tieto zemiaky opisuje a spomína snáď všetkým ľudom, ktorých pozná.
Ubytovanie bolo ale kategória sama o sebe. Vždy sa snažíme cestovať lovkostovo, ale tuto to úplne nebolo možné. Pod 50 eur sme zohnali akurát tak ubytovanie buď bez okna (výhľad do zvrchu uzavretého mini dvorčeka, takže puch) alebo so zdieľanou kúpeľnou a toaletou. Ak sme chceli mať svoj štandard v podobe vetrania izby a pokľudne stráveného času v kúpeľni, tak sme si museli zaplatiť 70+ eur (rok 2019). Uznávam, že sme ale mohli aj intenzívnejšie hľadať. Veď tak, ako vždy.
Zo Santiaga sme pokračovali vlakom ďalej, prestupovali sme vo Vigu a pamätám si to úplne presne. Bolo to po dlhom čase, keď som si dala v kaviarni na stanici jedlo ako neskoršie raňajky. Bola som vtedy úplne šťastná 🙂 .
Nezmestilo sa do článku:
- Pred nástupom do vlaku v Madride podstupujete osobnú prehliadku všetkých osobných vecí pomaly ako na letisku.
- Tak, ako sme sa v Taliansku naučili, že v reštaurácii sa je a pije, tak počas tejto cesty sme sa naučili, že keď človek ide do fakt peknej reštiky, tak sa jedlo (ani pizza) nešéruje.
- Ak putujete do Santiaga, a chcete dostať certifikát o putovaní, tak treba pečiatky zbierať kontinuálne a nie je možné si v rámci putovania medzi jednotlivými miestami robiť väčšiu prestávku.
- V rámci akéhokoľvek putovania choďte tak naľahko, ako sa len dá.
- Nemyslite si, že sme sa počas prežívania choroby predsa len nechceli vrátiť na Slovensko – chceli, ale nebola možnosť. Bol koniec prázdnin a lístky na vlak boli totálne vybúkované. Neviem ako teraz, ale aspoň vtedy to nefungovalo tak, že predajú čo najviac ako sa dá a potom cestujete dobytčákom. Tiež sme rozmýšľali ísť nielen naspäť do Madridu, ale prípadne aj do iného mesta a letieť odtiaľ, no letenky boli tak drahé, že sme to vzdali.
- Väčšina ubytovania za rozumnú cenu fungovala na zdieľaných kúpeľniach a toaletách (čo v mojom prípade neprichádzalo do úvahy), takže za súkromie si bolo treba priplatiť cca 30% +
- Tento príbeh sprevádza málo fotiek nakoľko sme nemali veľmi priestor a chuť fotiť