Vandrujeme

Pokračovanie článku o našej ceste po Jordánsku.

Wadi Rum

Ísť do púšte a ešte k tomu tam aj prespať bol jeden z mojich snov. Ubytovanie sme mali zajednané vopred, už bola len otázka ako sa tam dostať. Dohodli sme sa s prevádzkovateľom daného kempu, že nás niekde blízko na ceste bude čakať autom a povedie nás až na miesto, kde sme mali ostať. Na moje prekvapenie bolo naše bývanie pomerne blízko hlavnej cesty, nemuseli sme sa drať neviem kam ďaleko cez púšť a zvládla to aj naša krabička. 

V daný deň sme boli v kempe ako zákazníci sami. Privítali nás v „hlavnom stane“, usadili nás, povedali nám, že nech si chvíľu pár minút posedíme, oddýchneme a potom budeme riešiť biznis. Hneď nám ponúkli vodu a výbornú kávu. Cítili sme sa ale troška zvláštne nakoľko majiteľ (mysleli sme si to keďže rozdával pokyny iným) sedel pri nás a buď pozeral na nás, alebo komunikoval so zamestnancami. Keď videl, že sme dopili, tak sa nás pýtal čo by sme chceli vidieť a tak sme vlastne zistili, že keďže u nich bývame, treba si všetky výlety zajednávať cez nich. Ubytovanie to bolo dobré a lacné, nejak cca 35 EUR/noc pre obe osoby vrátane plnej penzie. Keď sme sa však pozreli na ceny výletov, to už stálo niečo. Povedali sme si však, že veď niekde sa cena dorovnať musí, aj tak s tým nič nenarobíme. Dohodli sme si nočné pozorovanie hviezd, 6 hodinový poobedno-večerný výlet po púšti s pripravovaním obeda (dostali sme grátis lepší džíp) a vozenie sa na ťavách s východom slnka. Neskutočne sme sa tešili na všetko. 

Celú dobu sme mohli využívať pohostinstvo hlavného stanu čo sa týka vody a kávy. Vtedy sme ešte netušili, koľko prekvapení nás čaká. Jedným z nich bolo, že nás pán majiteľ poprosil o zrušenie online rezervácie. Povedali sme si, že principiálne je nám to jedno.

V našom kempe bolo 7 chatiek-stanov s veľkým oknom s výhľadom do púšte a keďže v ten deň nemal prísť žiaden turista, mohli sme si vybrať. Každá chatka mala malú terasu so stoličkami. Vonku bolo veľmi príjemne, akurát na prechádzku pred večerou. Tú sme mali mať v inom kempe nakoľko že skôr odvezú nás tam, než by mali všetko jedlo prenášať do kempu kde sme boli my. S nadšením som zavolala sestre kam sme došli a čo všetko nás čaká a jej nadšenie zrovna nebolo úplne pozitívne, práve naopak. Vynadala nám, či sme normálni ísť s nejakým beduínom v noci pozerať hviezdy, či nám nešibe sa ubytovať v kempe kde nie je nikto a či veríme tomu, kam nás berú na večeru. Že nás určite vyvezú dakde autom a zastrelia. Ona vo mne zasiala takú neistotu a obavy, že sa u mňa ten blažený pocit úplne rozplynul a razom som si daný moment prestala užívať. Mne by to totiž ani nenapadlo. Peťa to naštvalo a to fakt, hovoril mi, nech jej už radšej nehovorím všetko ani kam máme namierené, pretože si to vôbec neužijeme.

Nastal čas večere a my sme sa naložili na korbu auta majiteľovho syna, s ktorým nás zoznámil, a smerovali sme do susedného kempu, ktorý ale stále vlastnili oni. Nie, nezaviezli nás inde a áno, boli tam aj ďalší turisti čakajúci na večeru v hlavnom stane –  bubline. Tento kemp bol iný. Bol podstatne väčší a okrem klasických chatiek tam boli aj bublinové suity. Bolo to neskutočne ohromujúce. Kamoš majiteľ tam bol tiež, občas sa pri nás pristavil a inak sa nám venoval aj jeho syn. Dozvedeli sme sa, že všetky ich kempy sú vlastne v správe jednej veľkej veľmi rozrastenej rodiny, kde sú hierarchicky dané funkcie. Kamoš majiteľ nebol úplný majiteľ, ale šéfoval tomu jeho najstarší brat. 

Večera ešte nebola úplne pripravená, tak sme sa prechádzali po kempe. Zrazu k nám príde kamoš majiteľ a spýta sa nás, či neostaneme spať v tomto kempe kde sme teraz, že nás zavezú po veci a privezú naspäť. Že hentam by sme predsa len boli sami. Ukázal nám chatky kde sme mohli bývať a presviedčal nás, že to je rovnaký kemp. Nebola to úplne pravda. Chýbalo tu ticho, kľud a hlavne tma. Celý kemp bol úplne vysvietený, takže tam bolo dosť svetelného smogu nato, aby sme krásne videli hviezdnu oblohu. Tak sme nakoniec nesúhlasili a poprosili sme ho, že sa po večeri chceme vrátiť a ostať v pôvodnom kempe. Úplne mu to nesedelo, ale povedal, že dobre. Prechádzali sme sa ďalej a ukázal nám aj to, ako to vyzerá v takej bubline, ktorá má vraj panoramatický výhľad na oblohu. Zároveň spomenul, že noc v nej je ale podstatne drahšia. Ako sme tak stáli pred bublinami, tak zrazu za ním prišla jedna pani z vedľajšej bubliny a totálne lámanou angličtinou sa mu snažila niečo vysvetliť s klimatizáciou. Keď jej začal odpovedať tak mu nič nerozumela až sa jej spýtal odkiaľ je. Pani bola zo španielska a tak sa na nás kamoš majiteľ obrátil, či nevieme po španielsky. Ja sa učím španielčinu a tak som sa začala s pani v rámci možnosti rozprávať a zisťovať kde je problém a zároveň to prekladať do angličtiny kamošovi majiteľovi. Čo ma prekvapilo bolo, že tá pani mi zároveň povedala, že je to asi najhorší kemp, stále im nejde klimatizácia a podobne. Vôbec sme si neuvedomili, že celú situáciu sledoval veľký brat, teda hlavný šéf, ale my sme nevedeli, že je to on. Podišiel k nám a prihovoril sa, prehodili sme zopár zdvorilostných fráz, zoznámili sme sa podaním ruky a opäť prehovoril zopár fráz s tým, že sa nás spýtal, kde bývame. Povedali sme, že sme v inom kempe, tu sme prišli na večeru. Po chvíli bol veľký šéf na odchode a kamoš majiteľ nám povedal kto to bol. Oni dvaja sa začali spolu baviť v ich jazyku, veľký šéf už odišiel pár krokov od nás a kamoš majiteľ nám povedal, že sme jeho bratovi sympatickí a vraj nám má dať zadarmo k dispozícii bublinu. Ostali sme veľmi prekvapení a hneď, až bez rozmyslu som to prijala. Lenže ako píšem, ja som to prijala, ale Peťo nechcel. Mrzelo ma to, lebo len tak hocikedy do bubliny nepôjdete a ja som ju veľmi chcela vyskúšať. On napokon súhlasil. Ja som to napokon oľutovala. Osobne si myslím, že veľký šéf nám nič len tak nedal, to mu len kamoš majiteľ počas ich krátkej konverzácie asi povedal, že nás chce mať v danom kempe a tak teda vsadil všetko na dané ubytovanie. 

Napokon sme šli na večeru, ktorá sa konala v hlavnej giga bubline. Troška to tam páchlo od plastu, stien, ale nebolo to také zlé. Jedlo bolo zase vynikajúce a po výdatnej večeri sme šli zaplatiť za celý pobyt a výlety a nakoniec nás zaviezli pre veci. 

Toto bol večer, resp. noc, kedy sme mali ísť pozorovať hviezdy. Stále som bola nervózna z prejavu mojej sestry, ale aj tak som chcela ísť. Sprevádzať nás mal syn, ktorý nás vozil medzi kempami. Bolo to fantastické. Ukázal sa ako veľmi dobrý sprievodca, ktorý vedel pomerne dobre po anglicky, takže sme normálne komunikovali, spieval nám po ceste a keď sme dorazili na najvhodnejšie miesto, založil ohník, uvaril čaj a užívali sme si to neuveriteľné ticho a noc plnú hviezd. Bola to fantázia. Len tak ležať na podložkách, pozorovať nebo a nikde nič. Jediné čo mi kazilo večer boli slová mojej sestry a naše neustále dopisovanie si až po hranice signálu. Svoju nervozitu som sa snažila riadne potláčať a užívať si daný moment. Ostala by som tam až do rána, čo som radšej aj mohla keby viem, čo nás čaká.

Bublina. Páchlo to v nej extrémne akoby petrolejom a nemohli ste samozrejme vetrať, lebo to by museli byť otvorené dvere, čo si samozrejme na noc nenecháte. Ach. Kde sa ti tu zapína klimatizácia? Nad tým sme maturovali riadne dlho a povedali sme si, že červené tlačítko necháme na pokoji, to bude určite nejaké emergency. Keďže sme boli zúfalí, nakoniec sme ho stlačili a heuréka, išla klíma. Zhasli sme, že si ideme užiť výhľad na hviezdy kým zaspíme. Panoramatický výhľad na oblohu bol však tak nereálny, že až. Celá fólia, cez ktorú ste mali výhľad von vám dávala totálne rozostretý výhľad, takže nebola najmenšia šanca, že by sa cez to dali pozorovať hviezdy. Po ďalšie, vonkajšok bol stále tak vysvietený, že aj keby máte priezračné sklo, asi by ste si výhľad neužili. Nič sa nedalo robiť, museli sme zatiahnuť závesy. Smola bola, že klíma bola priamo nad posteľou a aj keď sme nastavili sklon fúkania na neviem aký jemný mód a zároveň nefúkanie na nás, nešlo to. Boli sme celú dobu ofúkavaní a to sa nedalo spať. Klímu sme boli nútení vypnúť a to sa zase nedalo potom vydržať skrz to horko, ktoré tam pomerne rýchlo nastalo. V tú noc som takmer oka nezažmúrila. Keď som aj zaspala, snívalo sa mi o zbraniach a napadnutiach v púšti a na každý aj len nepatrný zvuk som sa hneď zobudila. Bolo mi to veľmi ľúto. Našu krásnu chatku v tichom kempe som vymenila za niečo také, kde sa v skutočnosti nedalo byť. Ráno sme šli na raňajky v pomerne mrzutej nálade. Dokonca sme sa bavili, aké by bolo super, keby sa môžeme vrátiť naspäť. Tešila som sa na ich dobrú kávu a na moje zdesenie som zistila, že sa podáva len neska. Ach, čo už. Skoro poobede sme mali zajednaný výlet po púšti aj s varením obeda, ktorý sme si platili zvlášť napriek tomu, že sme mali zaplatenú plnú penziu. Cena výletu zahŕňala aj nealko drinky a vodu. Na výlet bolo treba počkať a keďže sme boli v druhom kempe mimo nášho auta, tak sme si ani nemali kam odbehnúť. Povedali sme si, že nevadí, budeme skúmať okolie. Slnko tak pražilo, že aj keď sme sa prechádzali nejakú tú dobu, nedalo sa to robiť celé doobedie a keďže sme mali stráviť vonku aj zvyšok dňa, tak to nepripadalo do úvahy. Problém bol, že tam nebol tieň a to prakticky nikde. Bublina síce mala malú terasku, no nebola krytá a tak tam všade pieklo. Chvíľu sme využívali tieň malej budovy tak, že sme si presúvali v kuse stoličky čo nás po chvíli prestalo baviť a tak sme zašli do vnútra „rodinného stanu“ kde sme si ostali čítať knihu. Bol tam k dispozícii aj čaj, tak sme si pochutnali viac ako na rannej káve.

Nastúpili sme na korbu džípu a vyrazili sme za dobrodružstvom púšte. Mysleli sme si, že s nami pôjde týpek syn, ktorý nás sprevádzal aj na nočné pozorovanie hviezd. Zvykli sme si na neho a bol v pohode. Nie, išiel s nami iný syn ešte aj s mladším bratom. Nevedeli po anglicky, resp. ten starší mal naučených zopár fráz, ktoré používal. Počas tejto tour sme zastavovali na viacerých stanovištiach, ale až na pár miest som mala pocit, že sa len presúvame medzi kempami. Náš šofér nás len vyložil, ukázal nám, že máme vyjsť na kopec, užiť si výhľad, potom sa vrátiť, dáme si čaj v stane a pohneme sa ďalej. Aj sme sa ho pýtali, či ide s nami, ale zakaždým, povedal, že nie. Takto to pokračovalo aj na iné stanovištia, vždy nám maximálne povedal dve vety. Nerozumel žiadnej otázke a na všetko odpovedal len yes alebo no a hee? keď fakt nerozumel. 

Nastal čas obeda, vybrali sme sa na povedzme že pláň medzi skalami, inak veľmi krásna oblasť ako celé Wadi Rum. Ako nám bolo povedané, budeme si pripravovať obed vonku a kľudne pri tom môžeme asistovať. Úplne mi nebolo jasné, ako tie dve, nechcem ich uraziť, ale deti budú pripravovať obed, ale nevadí, aj tak sme sa tešili, že si užijeme beduínsku prípravu. Voilá, príprava obeda nakoniec predstavovala zohriatie pekáča na ohni, jedlo už bolo pripravené. Kým zakladal oheň, ponúkol nám kolu a v chladničke boli 4 plechovky. Dve pre nás a dve si vzali oni. Viac koly tam nebolo. Jedlo sa zohrialo, išli sme si nabrať a povedali sme si, že si neskôr ešte doplníme. Akonáhle sme si sadli s taniermi, tak samozrejme si išli nabrať aj oni. Keď sme si chceli ešte doložiť, tak už vlastne ani nebolo čo. Toto bol obed za mám pocit viac ako 20 JOD. Tak som sa ho schválne spýtala, či má ešte kolu. Teatrálne išiel k prenosnej chladničke, aj keď vedel, že tam už nie je, otvoril ju a s akože smútkom mi povedal I dont hev maj frend. Votr?

Po obede sme zastavili v oblasti, kde sa natáčal aj Indiana Jones. Opäť nás vypustil z auta a povedal nám, nech sa ideme pozrieť okolo. On zatiaľ tentokrát ostal sedieť v aute. Tak sme šli a zbadali sme inú skupinku turistov, kde im ich guide hovoril o danom mieste, čo sa tam natáčalo, kto do tej oblasti prišiel a podobne. Úplne nás naštvalo, že nám náš sprievodca nie je schopný nič povedať. Takto to šlo ďalej. Išli sme k zaujímavému útvaru, most Kharaz, tuto sme mali povinnú prestávku. Bolo tam dosť veľa turistov, takže sme na most ani neliezli, pretože by sme nemali šancu si urobiť solitérnu foto. Odfotili sme si ho v rámci možností zo zeme a požiadali ho, že už môžeme ísť. Úplne sa napechoril, že tam ostávame 15 minút a až potom pôjdeme ďalej. Okey, zaliezli sme do stanu a boli tam. Ďalšou zastávkou bol opäť nejaký kopec a tam nám to už nedalo a povedali sme mu, že sa nám vôbec nevenuje, nič nám k veciam nevie povedať, zakaždým nám len ukáže smer kam sa máme ísť pozrieť a to je všetko. Myslím, že nám nerozumel, ale videl, že teda nadšení nie sme a asi vytušil, že sme si to prestali užívať. Tušíme, že mu asi aj dosť vadilo, že som mu ja, ako žena, povedala svoje. Odvtedy akoby ale prepol a zrazu bol milší, všade išiel s nami a ponúkal sa, že nás bude fotiť. V rámci možností sa nám snažil vysvetliť veci, ktoré môžeme vidieť. Jednoducho úplná zmena.

Čakali nás posledné dve aktivity – sandboarding a západ slnka. O sandboardingu som si myslela, že dostanem dosku a budem sa púšťať dole dunou na piesku. Bolo to ale to, že doska sa priviazala o auto a to nás ťahalo za sebou. Bola to fakt zábava a užili sme si to. Ale nakoľko sme cítili výfuk, tak nám po nejakej chvíli aj stačilo. Výhľad na západ slnka bol však neskutočný. Bol tak nádherný, ako len v púšti mohol byť. Tento moment mi podčiarkol fakt, aká je Jordánsko krásna krajina a že sa veľmi oplatí navštíviť ju.

Výlet sa skončil, teda čakala nás ešte cesta do kempu. Celkom nás začal naháňať, že vraj aby sme stihli večeru. Aj nás to prekvapilo, nakoľko večeru podávali troška neskôr a my sme neboli od kempu predsa tak ďaleko. Z diaľky sme videli náš pôvodný kemp , takže sme sa vedeli zorientovať kde sa asi nachádzame. Prišli sme do kempu, poďakovali sme sa a týpek nám zrazu hovorí „check-out“. Nechápali sme. Povedali sme mu, že až zajtra. A on svoje no, check-out. Celá situácia sa zopakovala ešte asi dva razy, lebo sme stále nechápali. Nejako nám ale vysvetlil, že ideme naspäť do pôvodného kempu, teraz si máme ísť zbaliť všetky veci a hneď nás tam ide zaviesť. Že tam si dáme aj večeru. Pozerali sme ako blbci. Principiálne nám to bolo jedno, aj sme sa tešili, ale to, ako nás prakticky vyhodili bolo úplne nepríjemné. Celú dobu nám nikto nič nepovedal. Doobedie sme strávili ponevieraním sa, čo sme radšej mohli baliť veci. Takto sme dostali len krátku chvíľu nato, aby sme hneď odišli. Išli sme tak do pôvodného kempu a áno, keď sme prišli, večera bola v plnom prúde a zrazu bol kemp úplne plný turistami a obsadená bola každá chatka vrátane našej pôvodnej. Stretli sme nášho nočného guida, ktorý sa nám ospravedlnil, že nemohol ísť s nami, lebo v kempe zastupuje svojho otca a tak nemal čas. Pýtal sa nás, ako sa nám páčilo a nakoľko nám hovorili, nech im povieme všetko čo sa dá zlepšiť, tak sme spustili aj pozitíva aj negatíva. Áno, sme idioti, pretože očividne je to zakaždým len fráza a nikto nechce počuť nič, čo by sa zákazníkovi nepáčilo. Obhajoval si tak svojho brata, že on sa len zaúča, že nevie po anglicky ale učí sa a podobne. Očividne sme ho podurdili.

Išli sme napokon rýchlo na večeru, nech sa nám niečo ujde. Ako zvyčajne to boli totiž bufetové stoly. Dovečerávali sme medzi poslednými, ob-jeden stôl bol taký párik, ktorý tam ešte ostal sedieť. Zrazu sa na nás ten chlapík otočil a spýtal sa, či sme boli na výlete v púšti a či to stálo zato. Tak som sa ho spýtala, či k nemu môžem byť naozaj úprimná. On že samozrejme, 100%, preto sa nás nato pýta. Povedali sme im v skratke čo sme zažili, aké boli pozitíva aj negatíva. Tak sme sa dali aj s jeho manželkou intenzívne do reči a už keď sme boli nútení ísť von, sadli sme si na lavičky a chceli sme pokračovať v rozprávaní. Išli sme si ale pre povzbudzovák – jeden doniesol on, jeden my. Keď sme sa ale čakali, opäť nás zavolal nočný guide, zástupca svojho otca, či sa s nami môže porozprávať. My že jasné, sadli sme si na lavičku. Manželka, naša debatníčka, bola len kúsok ďalej a tak počula všetko o čom sme sa rozprávali. Nuž, mladý pánko od nás pýtal opätovne platbu. Boli sme prekvapení, povedali sme mu, že sme všetko vrátane ubytovania a výletov zaplatili v predošlý deň jeho otcovi. Chvíľu to vyzeralo tak, že nám neverí. Nemali sme to ako dokázať, niečo ako doklad sme v našich rukách neevidovali. Povedala som mu, že idem okamžite napísať jeho otcovi (komunikovali sme cez whatsup) nech sa situácia hneď vyrieši. Keď videl, že som fakt napísala jeho otcovi kde som mu povedala, že sme predsa zaplatili, tak povedal ok a išiel preč. Ostali sme vykecávať s našim párikom. Dozvedeli sme sa, že sú z USA, tuším z Dallasu. Opísali nám svoje cesty po Jordánsku, ale aj celkovo kde všade chodia a kam plánujú ísť. Vymieňali sme si všakovaké informácie, občas si štrngli a hodiny ubiehali. Rozprávali sme sa tam až dlho do noci, stále bolo o čom a bolo nám skutočne super. Keďže sme amatéri jak šľak, tak sme sa navzájom ani nepredstavili, ani si nevzali kontakt, čo mi je spätne veľmi ľúto. Na ďalší deň nám dokonca boli v chatke vybaviť pustenie klimatizácie. Keď prišiel jeden zo zamestnancov, tak sa tej baby dokonca spýtal či my sme tí priatelia, pre ktorých tiež chcú zapnúť klímu. Bolo to fakt milé.

Ráno sme si išli pozrieť východ slnka z ťavieho chrbta. Bola to príjemná bodka za celým dobrodružstvom v púšti. Bolo ticho, žiaden ruch a vy si nerušene bez hluku motora užívate lúče slnka v príjemnom vánku.

S kamošom majiteľom ani jeho synom sme sa už nestretli. Pobalili sme si veci, povedali ahoj kamošom z Ameriky a odišli sme z kempu.

Akaba (Aqaba)

Južne položená Aqaba pri Červenom mori bol iný svet. Na mňa pôsobila podstatne modernejšie a tak, že jednoducho ponúka turistom konvenčnejšie strávený dovolenkový čas tak, ako je európsky (alebo aj iný) turista zvyknutý. Ubytovanie sme mali v hoteli Aquavista a lepšie ubytovanie sme si nemohli priať. K dispozícií sme k izbe mali rozsiahli logiu a bolo veľmi príjemné si tam len tak hocikedy posedieť a naslúchať mestu. 

Prišli sme sem, aby sme si užili more, nakoľko Peťo už v minulosti pri Červenom mori bol, konkrétne v Eilate, a veľmi sa mu páčilo. Našou prvou zastávkou bol na neuverenie mekáč. Aký to hriech keď vôkol máte úžasné arabské jedlá. Čo už, túžba bola silnejšia. Po obede sme sa šli prejsť mestom popri mori, resp. verejnej pláži a Peťo sa potešil, že konečne nemusíme platiť za vstup do mora. Šli sme na hotel, že si vezmeme veci na pláž ale cestu nám skrížila kaviareň, ktorá bola pod oknami nášho hotela, resp. vchody mali veľa seba. Vhupli sme dnu a hneď sme vedeli, že sme našli svoje miesto. Maria Speciality Coffee House. Ešte aj teraz by som sa tam rada vrátila. Predstavte si arabskú hipsterskú kaviareň prevádzkovanú miestnymi týkapmi. Celá mala úžasnú atmosféru a neskutočný štýl. Servírovali dokonalú kávu a úžasnú zmrzlinu. Nakoniec sme tam trávili každý večer. Barista nám povedal, že majú za cieľ stať sa najlepšou kaviarňou v okolí a rozhodne majú nato poriadne našliapnuté.

Napokon sme sa v daný deň dostali aj na verejnú pláž. Vedeli sme, že sú aj súkromné pláže v rezortoch, ale samozrejme, za tie sa platí. Od prvej sekundy som vedela, že táto pláž nebude to pravé orechové. Neboli sme tam vítaní. Nebol tam jediný turista, všetko len miestni a ženy samozrejme zahalené. Ale že nech neblbnem, ostaneme tam. Čistota pláže bola nič moc, našli sme si nejaké miesto, vytiahli deky a išli do plaviek. Áno, aj ja. Chyba. Peťo sa kúpal, ja som sa len prešla k vode a šla naspäť na deku. Stále za nami niekto chodil, ponúkali nám tours na loďke, nápoje, čabraky a podobne. Skúšali to aj niekoľko krát. Keď po nejakej chvíli odhodili Peťovi šľapku od brehu za jednu z lodiek do mora, bol čas odísť. Nevadí, skončili sme v našej kaviarni. 

Ďalší deň sme prespali. Áno, zdá sa to divné, ale je to tak. Vstali sme, išli sme na výborné raňajky, vrátili sme sa na izbu a šli sme spať znova. Asi nás dostalo to intenzívne slnko, ktoré sme denno-denne zažívali. Zobudili sme sa asi okolo tretej poobede a čo urobíte s načatým dňom? Nič. Najete sa, idete sa prejsť a nakoniec do kaviarne. 

Vstupenky na pláž sme si kúpili cez náš hotel. Na výber boli dve možnosti a keďže nám pani recepčná nevedela nejak bližšie opísať čo je lepšie, tipli sme si. Šli sme do Berenice komplexu. Celý koncept pripomínal rezort, ale nebol ním nakoľko tam pokiaľ viem nebolo ubytovanie, poskytovali len kúpacie služby ako nejaké bazény a vstup na súkromnú pláž s lehátkami, bufetom a animačným programom. Bolo tam fantasticky. Voda úžasná a keďže, ako som už raz spomínala, nie sme zrovna topka šnorchlisti a tak nám koraly a rybky v tejto oblasti úplne na obdivovanie stačili. 

Časom sme si povedali, že by sme radi vyskúšali aj ďalší plážový komplex, ten bol však ešte priamo v meste. Keď sme tam prišli, uvedomili sme si, že to bol fakt rezort a pomerne luxusný. Všetci nás tam neuveriteľne vítali, boli až nadprirodzene milí, úslužní a priateľskí. Pláž k nám však priateľská nebola, bol odliv, takže sa nedalo kde kúpať. Samozrejme zato nemohol nikto a nikoho ani neobviňujeme. Okrem toho boli okolo ďalšie hotely, alebo celkovo budovy a nebolo to zrovna miesto na relax. Peťo chcel hneď odísť, ale presvedčila som ho, nech si užijeme aspoň miestne bazény. Tie mali štýl ako aj lehátka, v strede vírivka, jednoducho luxusné miesto na oddych. Chceli sme ale pláž a tak sme sa okolo obeda pobrali preč naspäť do hotela, kde sme jednak chceli oznámiť, že sa tam úplne kúpať nedá, nech môžu upozorniť aj ďalších záujemcov, ale aj kúpiť nové lístky na našu pôvodnú oblasť. Ako sme sa bavili s pani recepčnou, tak prišiel nadriadený (možno majiteľ, možno riaditeľ, prevádzkar,.. nevieme) a mrzelo ho, čo sa stalo, ospravedlnil sa nám, ale že oni zato nemôžu, že prírode sa rozkázať nedá. S tým úplne súhlasíme a povedali sme mu, že to chápeme, len chceme vystríhať iných ľudí, ktorí by tam radi šli. On sa stále ospravedlňoval a pýtal sa nás, či nám môže dať nejakú kompenzáciu. My že nie, netreba, to sa jednoducho stáva a je to v poriadku. On stále že nie, nech si povieme. My stále že fakt nie, je to okey, nič sa nedeje. Nato povedal, že nám ponúka obed alebo večeru. To sme už začali váhať. Povzbudil nás, že fakt nech si vyberieme. My že dobre, dali by sme si večeru. Pýtal sa nás čo si prosíme, či kuracie alebo rybu. My hneď, že rybu. Dohodli sme sa na presnú hodinu a išli sme sa kúpať.

Keď sme prišli na večeru, v jedálni sme boli sami. Po chvíli došiel pán, ktorý nám ponúkol večeru aj so svojimi hosťami. Prihovoril sa nám, spýtal sa či je všetko v poriadku a zvyšok večera sa venoval už len svojim hosťom. Predpokladali sme, že dostaneme normálne jeden chod s rybou. Vôbec to nevravím z nevďačnosti, práve naopak, ani vo sne by sme totiž nečakali všetky tie chody, ktoré prišli. Najprv sa nás spýtali, čo si dáme na pitie, tak sme si vybrali. Automaticky priniesli aj vodu. Potom prišlo studené predjedlo v podobe olív a nakladaného baklažánu. Ďalej ich nejaký typický syr akoby nátierka (už sme ho mali v Madabe) a ich chlieb. Následne v miske šalát. Potom bola na rade polievka. Výborná krémová so zemiakmi. Následne prišla ryba s hranolkami a šafranová omáčka. Uf. Bolo to výborné, naozaj neskutočne dobrá večera. Nevládali sme to všetko zjesť, ale bolo nám ľúto niečo z toho nechať. Niekoľko krát sa za nami zastavil aj sám šéfkuchár, aby sa nás spýtal, ako nám chutí. Po tom všetkom prišiel na rad dezert. Ovocie s nejakým medovým koláčikom preliatym karamelom s orechmi. Nakoniec nám ponúkli ešte kávu s kardamónom. Mini šáločky, v ktorých nám naservírovali kávu sme nakoniec ešte dostali ako darček. Myslíte, že by sa takto zachoval aj niekto na Slovensku? A ešte k tomu k úplnému cudzincovi? Podľa mňa ani náhodou. V ten večer sme už do kaviarne ísť nevládali.

Rozlúčka s Aqabou bola krutá. Strávili sme v nej viac dní, než sme pôvodne plánovali, ale bol to úžasný čas. Posledný deň sme si užili ako inak na pláži Berenice a zároveň sme si naposledy posedeli v našej kaviarni. Dali sme si najlepšie affogato, aké sme kedy mali a povedali si, že sa rozhodne chceme vrátiť.

Wadi Mujib

Cesta naspäť do Madaby, kde sme mali rovnaké ubytovanie ako predtým, bola dlhá, je to okolo 300 km. Odlet sme mali z Ammánu, takže nebolo na výber, museli sme sa k nemu priblížiť čo možno najviac. Netrpeli sme ale, pretože sme sa rozhodne ešte chceli kúpať v Mŕtvom mori a užiť si dobrodružstvo v údolí Wadi Mujib. 

Wadi Mujib, jednoduché to nájsť, cesta vedie popri Mŕtvom mori do adventure centra. Napriek tomu, že majú v portfóliu viacero dobrodružných ciest, tak k dispozícií bola v danom momente len jedna. Neviem ako je to po iné mesiace v roku. Vzali sme si záchrannú vestu, kúpili sme si topánky do vody a vyrazili sme. To bola taká zábava. Prvé desiatky metrov kráčate vo vode tak po členky a obdivujete celý kaňon. V niektorých miestach slnko len cez priezor nádherne osvetľuje cestu a skaly, iné časti boli osvetlené úplne. Vody samozrejme pribúda, musíte zdolať nejaký ten vodopádik, povyliezať pomocou lán na nejakú tu skalu, ale nič nebolo také, že by sa to nedalo zvládnuť a prekonať. Ja dokonca neznášam, keď mi strieka voda do tváre a dala som to. Ale zrovna popri nás išli dvaja takí, ktorí to nedali. Nevedeli sa preboriť po rebríku cez jeden vodopád a tak to otočili naspäť. Na konci cesty čaká vodopád, kde sa môžete kúpať a zároveň obdivujete zaseknutú kocku – skalu medzi stenami kaňonu. Cesta späť bola rovnako vtipná, ako cesta tam. Keď niečo človek vylezie, zákonite to musí zliezť aj dolu, obzvlášť keď naspäť vedie tá istá cesta. Ak ste ostali chvíľu stáť vo vode a nehýbali ste sa, mohli ste cítiť jemné kúsanie drobných rybiek. Či to boli pedikúrové, neviem 😀 So všetkým kúpaním a fotením sa nám cesta trvala tak hodinu a pol, mohli ste tam byť ale tak dlho ako ste chceli. 

Po tejto kúpačke sme sa ešte zastavili na slanej pláži na ďalšiu kúpačku a následne na večeru v našej obľúbenej kaviarni – bistre Kawon. Na ďalší deň sme sa ešte zastavili v Ramada rezorte na kúpanie v Mŕtvom mori. Zvyšok času sme už len balili a chystali sa domov.

Koniec našej cesty v Jordánsku nestretlo už nič špeciálne nečakané. Auto sme odovzdali na letisku a pán si ho ani neskontroloval, len nastúpil a ufujazdil preč. Tak dovidenia, krabička naša.

Nezmestilo sa do článku:

• V mieste nášho pôvodného chatkového ubytovania vo Wadi Rum sa natáčali aj niektoré zábery filmu Marťan.
• Podľa toho v akom kempe vo Wadi Rum sa ubytujete, do takej časti púšte vás vezmú. Viaceré beduínske rodiny majú vlastné kempy v rôznych oblastiach a ak máte náhodou záujem ísť do inej časti púšte, nemusí sa vám to podariť nakoľko si navzájom „nevstupujú“ do areí. Ale ktovie ako je to v skutočnosti.
• V Aquabe nikto neodporúča využívanie verejnej pláže, chápeme prečo, a k tomuto názoru sa svorne prikláňame
• Do plážového komplexu a rezortu v Aquabe ste si nemohli vziať vlastné jedlo, dovolená bola len voda.
• K týmto plážam premával aj shuttle nakoľko to nebolo úplne za rohom, ale keďže sme mali prenajaté auto, bolo nám to jedno.
• Skúšali sme aj vodnú atrakciu „banán“, ale zistila som, že to nie je veľmi pre mňa. Viezla som sa so statnými chlapcami, nejak sme nepochopili ako sa máme nakláňať a tak sme sa riadne vykotili a to viac krát.
• Vo Wadi Mujib skutočne odporúčame nepremokavý batoh do vody nakoľko neostala na nás nitka suchá a pokiaľ si chcete zachovať svoje cennosti, tak sa vám určite zíde.
• Záchranná vesta bola povinná, bola v cene vstupenky a po návrate na začiatok ste ju potom vrátili.