Potulky rôznymi m(i)estami
Priznám sa, toto bola moja prvá veľká dobrodružná cesta s letom trvajúcim dlhšie než klasické európske lety a neskutočne som sa tešila. V minulosti som videla niekoľko dokumentov ukazujúcich tento úžasný ostrov plný hudby, tanca, kvetov a celkovo kultúry ich vlastnej, takže som sa nevedela dočkať. Možno sme nešli v najideálnejšom období, vybrali sme si september, rozhodne to bolo mimo klasickú sezónu, a tak sme mali podľa mňa možnosť vidieť Kubu v pravom svetle bez akéhosi turistického pozlátka. Okrem toho sme šli len tak, pomimo cestovnú kanceláriu, „na kúpenú letenku“ čo rovnako dodávalo punc nekomerčnosti čo pri využívaní klasických cestovných kancelárii nebýva úplne zvykom. Moje rozprávanie bude (možno troška viac/menej) skreslené a hlavne mimo súčasnú realitu nakoľko túto krajinu sme navštívili ešte v roku 2018 a odvtedy sa, ako som počula, veľmi veľa zmenilo.
Na cestu sme sa vybrali štyria. Jeden z nás už predtým tento ostrov navštívil, konkrétne Peťov brat, nechcem klamať, ale asi cca 2-3 roky predtým, než sme šli spolu. Zároveň to bol jediný člen našej posádky, ktorý hovoril po španielsky, resp. sa vedel ako tak dohovoriť. Toho času sme naďabili skutočne len na veľmi mizivé percento ľudí, s ktorými by sa dalo komunikovať v angličtine. Čo nám ale náš parťák takmer hneď po príchode povedal bolo, ako sa dané prostredie turisticky zmenilo. Keď tam bol on, bolo k dispozícií ešte menej jedla a neboli k dispozícii žiadne suveníry, či internet.
Prespali sme v Havane. Ubytovanie sme mali na prvú noc rezervované a zaplatené ešte zo Slovenska, nakoľko sme vedeli, že nebudeme schopí toto manažovať po prílete. Nastala nepríjemná situácia kedy, samozrejme, chceli od nás opätovnú platbu..nakoniec sme sa však dohodli. Na ubytovaní mali aj internet, ale ich všeobecná nevoľa ho poskytovať bola enormná. S touto nevôľou sme sa nakoniec potýkali celú dobu. Wifi nám umožnili vždy len na chvíľku a po pár minútach nám pripojenie jednoducho zrušili. Pomimo wifi sa v tú dobu ešte poskytoval internet na kreditové kartičky a fungoval len pri nejakom vysielači čo bolo napr. nádvorie pri supermarkete alebo námestie.
Na ďalší deň sme šli do Varadera. Bola neskutočná škoda, že sme si Havanu nepozreli viac. Aspoň z toho čo sme videli musím povedať, že sa jedná o impozantné mesto, avšak neskutočne zničené s naozaj rozpadnutými budovami. Medzi stavebným odpadom, ktorý bol skutočne všade, sa bežne prechádzali sliepky a kurence. V Havane sme našli autobusovú stanicu a chceli sme ísť najprv busom. Napokon sme sa ale všade presúvali taxíkom – tam je taxikár každý, dohodnete sumu a veziete sa. Tie nádherné typické autá, ktoré ste mohli obdivovať na každom kroku však boli za príplatok a tak sme ostali len pri obdivovaní a nekonečnom fotení.
Vo Varadere sme nemali ubytovanie. Išli sme od domu k domu a pýtali sa, či náhodou domáci nemajú voľné. Ubytovania tam bolo pomerne dosť, takmer každý dom ponúkal izbu na prenájom, ale nie vždy bolo voľné, alebo úplne vyhovujúce. Tiež bolo náročné zohnať niečo pre 4 ľudí, najčastejšie bolo k dispozícii pre 2-3. Rozmýšľali sme aj nad hotelom, ale všetky boli prakticky štátne a mali jednotnú cenu (tuším okolo 70 dolárov noc/2 osoby s raňajkami). Napokon sme naďabili na skutočne veľmi dobré ubytko, k dispozícií sme mali samostatný „domček“, akoby garáž v zadnej časti záhrady – mali sme spálňu, obývačku, kúpeľňu a vonku dvorček s posedením a malou kuchynkou. Bolo to najlepšie ubytovanie za celú dobu, aké sme našli a mali. Náš komunikátor riešil všetko, my sme chodili ako prívesky. Napokon sme ale boli nútení sa naučiť aspoň pár fráz, aby sme nejak vedeli existovať.
Jedlo a stravovanie bola kategória sama o sebe. Nakoľko sme mali informácie z prvej ruky od človeka, ktorý tam už bol, vedeli sme, že si máme doniesť zásoby jedla zo Slovenska. Dobre sme urobili, inak by sme neviem ako celú dobu fungovali. Reštaurácií tam zopár bolo, ale pre nás boli drahé. Približne 25-30 CUC = cca 25-30 dolárov bez drinku/porcia bolo podľa mňa na tú dobu aj dosť. Cestovali sme predsa čo najviac lovkostovo ako sa len dalo. Mali sme všetko od raňajok po večeru na takmer väčšinu času celého tripu. Teda to sme si pôvodne mysleli, ale štvrtý člen našej posádky úplne nevedel do čoho išiel, resp. podcenil obdržané informácie a tak nemal zo sebou nič a prežívať sa mu spočiatku darilo na našich zásobách. Na raňajky sme si zalievali kaše, mali sme so sebou špirálku na zohriatie vody, takže sme si dopriavali aj kávičku či čaj. V rámci obeda sme občas chodili na miestnu akože pizzu, ale bola to skôr tvrdšia placka postrašená syrom a prípadne aj kúskami šunky. V ponuke bol aj džús, ale bol veľmi riedený vodou a tak sa to občas ukázalo na obsadenosti záchoda. Obchody boli skutočne zaujímavé. Voda bola drahšia než Havana rum a keď sme si chceli vyhodiť z kopýtka, tak sme si dopriali miestny sprajt, kolu alebo tonik. Napodiv tam boli aj turistické obchody s oblečením a zopár suvenírmi, ale ceny boli dosť drahé, resp. neboli to ceny trhoviska na ulici v Thajsku. Cena dovolenkového trička sa vyšplhala bezmála na 30 CUC. Aby som suvenírom ale úplne nekrivdila, tak sa tam nachádzali aj stánky obhospodárovené miestnymi a tam ste vedeli zohnať naozaj pekné veci za dobrú cenu. Doteraz mám odtiaľ moje najobľúbenejšie sandále.
Potraviny, samozrejme, neoplývali toľkými druhmi tovaru ako sme zvyknutí. Bežne sme videli doslova lány regálov veľkých konzerv s rajčinami či jedného druhu prostriedku na umývanie riadov a iného tovaru. Guličky do mlieka na raňajky nie nejak wau značky stáli 12 dolárov a tak sme väčšinu vecí jednoducho neboli ochotní kúpiť. Pravidelne sme chodili do pekárne, kde sa väčšinou nejaký tovar nachádzal a tak sme si brávali žemle k našim paštékam. Stalo sa nám však, že sme prišli na náš pravidelný nákup a čuduj sa svete obchod prázdny s jedným balíkom žemličiek na polici. Vypýtali sme si ich, ale odmietli nám ich predať a vyhnali nás z obchodu. Takto to šlo aj dva, tri dni za sebou, jedlo jednoducho nebolo. Domáci u ktorých sme ale bývali boli ochotní nám niečo predať a takto sme získali napr. vajíčka. Peťo dal šancu párkom z obchodu, ale ostali nakoniec prakticky všetky ležať mrazom v mrazničke. Určite by som vo Varadere ale odporúčala miestny bar, aj keď neviem či ešte stále funguje. Volal sa „The Beatles“, hrala tam živá kapela a v ponuke boli rôzne drinky (cca 5 dolárov/drink). Musím povedať, že v živote som nikdy predtým a ani nikdy potom lepšiu piñakoládu nemala.
Samotné Varadero ale bolo nádherné. Tie pláže s bielym pieskom, úžasnou príjemnou karibskou vodou boli ako stvorené na oddych. Pláž a voda boli presne také, ako sa hovorí a ako každý očakáva – tak lákavé, že to len musíte zažiť. Užívali sme si plnými dúškami leňošenie a dlhé prechádzky. Jedna z prechádzok nás zaviedla „na kraj“ plážovej oblasti, kde boli veselo vo výstavbe rezorty nakoľko sme dokončené mali možnosť vidieť asi len jeden či dva.
Nikde nebolo veľa turistov, maximálne sa v celej oblasti nachádzalo zvýšené množstvo miestnych a to najmä cez víkendy. To sa odrazilo aj na čistote pláže a mora. Domáci sa neštítili akékoľvek odpadky nechávať na pláži, dokonca aj hádzať do mora, a miestami to vyzeralo ako na smetisku. Toľko kuracích kostí som snáď ešte ani na takom malom mieste ani nevidela.
Na pláži sme trávili celé hodiny a ja, neviem akým zázračným nedopatrením, som si jeden krát zabudla nakrémovať nohy. Ľutovala som to niekoľko nasledujúcich dní – najmä nocí – nakoľko som nebola schopná ani spať, koža ma neuveriteľne pálila.
Okrem Varadera sme sa chceli pozrieť aj inde, tak sme sa pohli smer Cienfuegos. Miesto pekné ale naša chyba, že sme nešli tak úplne do detailov miestnej kultúry. Na našu obranu musím povedať, že tým, že bolo mimo sezónu, tak sme tak veľa domácich ani nestretávali a opäť, pokiaľ ste neukázali peňaženku a jej obsah, málokto na vás vôbec fľochol. Ubytovanie sme mali aj s raňajkami a musím povedať, že sme zjedli všetko, čo bolo predostreté na stole. Nepredstavujte si ale all inclusive bezodné misy a tácky s jedlom, prakticky traja muži a ja sme len oklamali žalúdky. Opätovne sme si dali plackovú pizzu, kúpili si nejaké čokoládové bonbóny. Tie nám asi náhodou predali za cenu pre domácich, asi preto, že tam boli brigádničky nepoznajúce pomery, že na turistoch sa fakt zarába (ani 10 centov/čokoládová hrudka). Boli sme šťastní, teda minimálne ja, že mám konečne niečo sladké. Prešli sme sa námestiami, ulicami až k moru-zálivu, ku ktorému viedlo krásne mólo. Na veľa miestach sa oplatilo dať si kafe a jedno sme si dopriali aj tu. Naživo tu hrali hudobníci a tuším to bolo skutočne prvý krát, kedy som cítila nefalšovanú kubánsku atmosféru.
Našli sme si taxikára a vydali sme sa smer Trinidad. Ubytovanie sme mali vybavené od pani zo Cienfuegos, ktorá len zavolala svojej rodine či kamoške, či má niečo voľné. Trinidad je že vraj farebné mestečko, ale mne tak prišli snáď všetky miesta, ktoré sme navštívili. Uličky boli krásne, no pomerne vyľudnené a miestami sme si medzi miestnymi deťmi, jednoducho oblečenými ľuďmi a neviem či vyplavenou vodou zo sprchy či umývania riadu pripadali ako v osade.
Vyskúšali sme tu vábnu baro-reštauráciu s krásnym prostredím, nebudem klamať, že kvôli internetu, ale opäť sa nám zopakovala situácia z Havany, že pokiaľ sme si objednali všetko išlo a následne nám internet jednoducho vypli. Keď sme ich opätovne poprosili o net, tak len odpovedali so slovami jasné, jasné…
Pomimo jedného z hlavných miest bol pohľad na reštaurácie smutný. Všade bolo prázdno a domáci nás pomaly ťahali dnu, aj keď to by možno robili aj v prípade, že by už nejakých zákazníkov mali. No ten pohľad akoby znásobil zúfalstvo túžby po zákazníkoch. Je to možno blbé, ale opäť bola rozhodujúcim faktorom pre nás cena. Skončili sme na kuracom s ryžou a okrou ako predjedlom za dohodnutú cenu 5 dolárov/porcia. Zastavili sme sa tam takto dva-tri razy, majitelia nás nechali prechádzať sa po dvore, terase a nám sa tak naskytli nádherné výhľady. Nakoniec som aj rada, že sme zažili tiché mesto, ktoré sme si mohli vychutnať. Bezturistie prialo aj v tom, že sme si boli kúpiť bagety a úžasné avokádo od predajcov prechádzajúcich cez ulice a ponúkajúcich svoj tovar za domáce ceny a nie každý z nás tak chcel vydolovať čo to dá.
V rámci Trinidad-u je predsa len jedno miesto, na ktoré spomínam najradšej. Je to jedna z kaviarní – Cafe Don Pepe, ktorá bola pre mňa iný svet. Mala posedenie, záhradu, s prerastenými stromami a rastlinami, svetielkami a nielen klasickými stolmi so stoličkami. Nachádzali sa tam aj parkové lavičky a celé miesto tak malo úplne iný nádych. Ponúkali kávu pripravenú na rôzny spôsob a ja si pamätám úplne presne čo som si objednala – kávu so zázvorom a medom a bola to úplná topka.
Nakoľko miestna príroda je skutočne neskutočná, chceli sme pozrieť aj džungľu. Vydali sme sa do útrob jedného z miestnych lesov, kde nás hneď na začiatku, ako inak, čakala kôpka smetí. Ako sme išli ďalej, tak sme narazili na check-point kde bol miestny ranger od polície a vyberal vstupný poplatok 10 CUC. Ak ste chceli ísť ďalej, museli ste bez výnimky zaplatiť a množstevné zľavy sa neposkytovali. Bola to čistá ryža nakoľko tam popri nás šla aj skupinka asi 6-tich báb a tak na miestne pomery to bol celkom pekný zdroj obohacujúci miestnu ekonomiku, alebo niekoho vačky.
Prechádzka bola ale úchvatná, na jednom z miest bol veľký vodopád a jazero, kde sa každý kúpal. Na môj vkus bola voda až príliš studená a aj špinavá, tak som bola len pasívny pozorovateľ. Cestou naspäť sa nám podarilo stretnúť hada, ktorý sa schovával medzi skalami a nakoľko to bola jediná cesta, ktorou sa dalo ísť naspäť, tak sme sa aj báli.
Cestou späť tiež začalo pršať, mne a Peťovi bola zima a tak sme sa zastavili na mini kávovej farme (?) s kaviarňou kde sme si dali miestne lungo a tak, ako to býva aj v našich kaviarňach, tak sme dostali sladkú drobnosť – toto bol malý kúsok arašidovej tyčinky s cukrom a bolo to neuveriteľne výborné. Dokonca mi to chutilo tak, že som sa spýtala čo to je a vypýtala som si dokonca ešte jeden kúsok. Celkov nám daná káva veľmi chutila a táto zastávka nám padla vhod.
Keďže Kuba je predsa len cigarová veľmoc, vybrali sme sa do miesta Viñales a jeho okolitých oblastí. Opäť sme našli ubytovanie starým dobrým spôsobom a dostali izbu so 4 posteľami. Striedavo pršalo, bola neuveriteľná vlhkosť a naše zásoby, nielen jedla, ale aj oblečenia boli obmedzené a nestíhali sa sušiť. Majiteľovi neskutočne vadilo, ak sme mali prádlo vonku, či už na zábradlí, alebo stoličkách a tak sme nemali inú možnosť len ho sušiť dnu – zavesili sme čo to dalo na ventilačnú vrtuľu a dúfali, že veci sa aspoň prevzdušnia keď už nie úplne uschnú.
Prekvapivo (a možno aj nie), toto bolo miesto, kde sa pohybovalo viac turistov a teda aj stravovacie možnosti boli štedrejšie než na aké sme boli doposiaľ zvyknutí. Viaceré reštaurácie v rade a tak vzájomná konkurencia tlačila ceny dole a tak sme si mohli vychutnať večeru za príjemných 5 dolárov. Jeden deň som si fakt dopriala a dala som si kuracie s restovaným ananásom v kokosovej vode a to bola bašta, ktorú by som si dala aj dnes (zdravým všetkých milovníkov havajskej pizze a kuracieho s broskyňou a zapečeným syrom 😀 ). Každé jedlo malo ako prílohu tmavú ryžu s fazuľou a ja som opäť nikde lepšiu ryžu nemala. Áno, uznávam, že náš vtedajší nedostatok jedla sa mohol prejaviť aj v tom, že nám zrazu všetko pripadalo ako úplná delikatesa.
Byť v tejto oblasti a neísť ju preskúmať by bol skutočne hriech. V tomto meste sme mali aj spojku – bol to človek, s ktorým sa náš parťák poznal z predošlého výletu a dokonca poznal aj jedného ďalšieho nášho kamoša, ktorý Kubu navštívil (uznávam, málo komplikované, otca koňa syna brat 😀 ) – a ten nám odporučil výlet na koníkoch v jednej z miestnych výrobní cigár. Bolo to skvelé, čo to sme sa dozvedeli, poprechádzali sme sa a výhľady na okolie boli upokojujúco nádherné.
Vo Viñalese sme však zažili aj krušné chvíle. Peťov brat dostal virózu alebo čo, takže grcačky, hnačky, horúčky a bol na tom tak zúfalo, že sme si mysleli, že bude musieť ísť do nemocnice. To sa nakoniec nestalo, ale aj táto udalosť stála za tým, že sme nakoniec nešli prebádať západné pobrežie ostrova a spoznať korytnačky, ktoré tam chodia.
Naše celé putovanie sme zakončili vo Varadere, ak nerátam Havanu, z ktorej sme odlietali naspäť. Tentokrát sme na ubytovanie také šťastie nemali, pani mala obsadené a prichýlila nás až o pár dní. Nič to nemení na veci, že sme si to neskutočne užili a aj napriek ťažkým momentom, ktoré, jasné, že boli, to bol dobre strávený čas.
Nezmestilo sa do článku:
- Síce každý bol taxikár, ale občas tak drahý, že sme niekedy veľmi dlho stopovali autá. Samozrejmosťou bolo aj to, že na dohodnutý čas týpek neprišiel a mali sme smolu.
- Troška ma mrzí, že keď sa všeobecne povie „Kuba“ tak každý je len v nemom úžase, že aká exotika a ostatné veci idú bokom; naopak, keď sa povie „Slovensko“, tak veľa jedincov len zosumarizuje, že (postkomunistická) východoeurópska krajina
- Kvety, cigary, ľudia užívajúci si život či tanec boli rarita a skôr len zaplatené divadielko a nemala som pocit že by to bola naozaj kultúra im tak veľmi vlastná
- Myslím, že keby idem na Kubu teraz, tak by som ju už pomaly ani nespoznala. Pokiaľ viem, masový turizmus, aj keď možno nie v až takej obrej miere, dorazil aj tam a k dispozícií sú aj veľké rezorty – ďakujem, neprosím.
- Na arašidové tyčinky, alebo tabličky alebo akokoľvek to nazveme sme mali šťastie aj neskôr. Pri jednej z ciest boli predávajúci ponúkajúci tento skvost na rozkladacom stolíku. Kúpili sme niekoľko kusov, jediná smola bola to, že do pár z nich sa nám dostali mravce a skončili tak v koši.
- Ľudí na Kube by som všeobecne nazvala ako nepríjemných a síce nemám precestovaný celý svet, tak zatiaľ to boli najnepríjemnejší ľudia, akých som kde pri vandrovaní stretla. Naozaj bolo iba zopár takých, čo boli milí a ústretoví
- Suveníry boli na niektorých miestach dosť drahé, ale nakoniec sme ľutovali, že sme neminuli všetky zamenené peniaze, pretože nám ostalo dokopy niekoľko desiatok eur, ktoré sme už nemali kde zameniť nakoľko to žiadna zmenáreň nechcela
- Moja kubánska skúsenosť viedla k tomu, že som začala chodiť na kurz španielčiny 🙂