Poznáte to, ostáva vám ešte pomerne dosť dovolenky a váš partner vám pizuká, že chce ísť do tepla, pretože je zima. Môj chlap rozhodol, že to bude tentokrát Zanzibar. Priznám sa, že som mala najprv dosť obavy a tak trochu som tam ísť nechcela. Ani neviem prečo, asi som nejak mala podvedome pocit, že je s touto cestou spojená nejaká útrapa. Nasledujúcich pár riadkov nech radšej nečítajú tí, ktorí nie sú fanúšikovia (nebudem predsa hovoriť, že nenávidia) očkovania. Keďže sme chvíľu zvažovali navštíviť Safari, ktoré je priamo vo vnútrozemí Tanzánie (ospravedlnenie letí tým, ktorí to samozrejme vedia), nechceli sme nič nechať na náhodu a plánovali sme sa zaočkovať proti žltej zimnici. Jeden z takých článkov, ktoré čítate pred cestou dokonca tvrdil, že niekto sa dokázal nakaziť aj na Zanzibare. Ja som očkovanie stihla, môj parťák nie, takže sa Safari nakoniec nekonalo 🙁 . Keďže sme nič nechceli nechať na náhodu vol. dva, tak sme sa rozhodli brať pre istotu antimalariká, nakoľko nejaký z tých článkov, ktoré čítate pred cestou tvrdil, že maláriu viete schytať aj na Zanzibare.
Po prílete do Stonetownu vo veľmi skorých ranných hodinách sme si vzali taxík (45 dolárikov) a išli sme smer Nungwi. Keďže na Zanzibare hrá prím moslimská kultúra, hneď sme si od taxikára vypočuli koľko má žien, že chce mať ďalšiu na tajnáša a prečo je nemysliteľné, aby to tak mali aj ženy. Peťo sa bavil. Ja nie.
Po takmer príchode do cieľa som ostala takpovediac trocha prekvapená. Dokonca som sa taxikára spýtala, či je to skutočne turistická destinácia. Vidieť príbytky miestnych bolo až kruté občas. Áno, v Afrike som po prvý krát. V počte a hĺbke jám sa danej oblasti vyrovná snáď len „každý si, prosím, doplňte krajinu akú chcete“, ale aby som nám nekrivdila, oni tam okrem zopár hlavných ciest jazdia po prašných uliciach a asfaltky tam vskutku neexistujú. Naše ubytovanie bolo skutočne skromné, k dispozícii bolo použité mydlo s chlpmi, skrátka ubytovanie „hodné“ 45 EUR, ktoré sme za noc s raňajkami zaplatili. Musím ale povedať, že si ceníme, že nás ubytovali tak skoro ráno a dostali sme od domáceho aj troška ovocia. Na raňajky sme si každý deň počas tých pár dni čo sme tam boli dávali len palacinky a ovocie. Prakticky sme nevedeli čo iné by sme si mohli okrem spomínaného menu a vajíčok, ktoré ešte ponúkali, dať. Čo bolo pre mňa skutočne šokujúce bolo to, ako veľmi šetrili na ovocí, ktoré je tam akože na každom kroku. Väčšinou ste mohli dostať polovičku pomaranča (tuto bol zelený 🙂 ), zopár malých kúskov ananásu a veľmi malý trojuholníček melónu. Samozrejme, že nájdete aj lacnejšie ubytko na rovnakej úrovni, ale my sme tomu hľadaniu asi nevenovali tak veľa času. Všetko ubytovanie sme inak hľadali cez známy portál. Keďže sme v tomto spomínanom ubytovaní mali izbu na prízemí, výhľad sme mali na malý dvorček so stolíkom a lavičkou (2 metre od našich okien), kde boli v kuse domáci. Závesy sme tak mali stále zastreté a na dobrú noc sme si mohli mávať s domácimi, ktorí spali na spomínanej lavičke. Ďalej to ubytovanie opisovať nebudem, lebo by to bolo skutočne neopísateľné. Po pár nociach sme ubytovanie zmenili za cenovo podobnú záležitosť o hodnote 55 EUR/noc s raňajkami, ale level bol inde. Súkromie, servis, bazén, uteráky zdarma aj na pláž (za toto najväčšia vďaka, tie naše z domu sme už totiž mohli aj vyhodiť) a na raňajky švédske stoly afrického typu. Toto nám odporučil kamoš a my sme mu ešte aj teraz, po dovolenke, neskutočne vďační. Nechápte nás zle, ale chceli sme normálnu dovolenku – ani rezort, ale ani typ pod širákom.
Prišli sme prvý krát na pláž. Bola úchvatná a naozaj na skok od ubytovania, pretože verte mi, ďalej od pláže bývať ani nechcete. Ani sme si nestihli užiť výhľad na more a už sa nás ujal majfrend s lukratívnou ponukou na rôzne výlety. Keďže sme mu boli sympatickí, že nám dá aj zľavu. Och, aké milé. Peťo bol ale šikovný a stihol si všimnúť aj jeho „oficiálny“ cenník, ktorý, samozrejme, bol lacnejší než ponúkaná cena v zľave. Ehm. Tento zážitok sa opakoval s frekvenciou cca každých 3-5 sekúnd. Nechápte ma zle, rozumiem biznisu, ale tých ľudí sa nedalo zbaviť. Bolo to tak otravné a nepríjemné, že boli chvíle, kedy ste si pláž a kúpanie skutočne nevedeli užiť.
Zaujímavosťou pláže bol odliv, ktorý bol skutočne iný každý deň. Hovorí sa a číta sa, že na severe ostrova odliv nie je taký radikálny, ale ja neviem. Presúvali sme sa denno denne medzi oboma najznámejšími oblasťami, Nungwi a Kendwa, a mali sme pocit, že každá oblasť, resp. dokonca ich jednotlivé časti a pláže boli zakaždým iné čo sa odlivu týka. Odliv siahal aj 100 metrov do mora bez preháňania (keď nám voda siahala po kolená, tak to sa fakt na plávanie neráta!) ale celé to bolo skutočne tak očarujúce ako samotné kúpanie. Ak ste sa vydali na prechádzku danou oblasťou, mohli ste nájsť nádherné mušle a hviezdice, ale aj kopec morských vecí, ktoré vyzerali ako prichytené kondómy rôznych veľkostí (ospravedlňujem sa, neviem ako sa daný živočích volá, Acaudina?). Ale keď nastal príliv, tak častokrát ajajaj. Treba si uvedomiť, že sever ostrova nie sú len pláže, ktoré majú vyvaľovaciu funkciu, za ktorou sa nachádza mesto, resp. ulice a ubytká. V niektorých častiach je pláž lemovaná skalnatými útesmi, na ktorých sú reštaurácie a hotely. Pláže v takýchto prípadoch tvoria len pomerne úzke pásiky, resp. je to mini pláž a následne už ide more. V prípade prílivu je celá mini pláž zaplavená, vy reálne nemáte kde byť a neostáva vám nič iné, len ísť o kúsok ďalej a nájsť si pláž bez útesu a, zároveň, dostatočne veľkú nato, aby ste na nej mohli ležať aj keď je príliv. To samozrejme nebol taký problém, dalo sa také miesta nájsť a normálne v pohode sa kúpať. Keď to tak spätne ale sumarizujem, bolo skutočne len zopár dní kedy sme sa mohli kúpať vďaka normálnej hladine vody aj doobedia, najčastejšie sme chodili na pláž okolo obeda až skoré popoludnie. Ale opäť, záleží kde presne ste boli, resp. v akej časti ste sa zrovna prechádzali a podobne. Večer nastával odliv opäť.
Voda a celé more bolo celkovo úžasné, očarujúce a neuveriteľne fotogenické. Každý deň sme využívali príležitosť urobiť nalákavajúce katalógové fotky. Musím povedať, že súdiac len na základe fotiek, tak som mala pocit, že krajšia oblasť s krajšou vodou a plážami snáď ani neexistuje. To si mysleli aj kamoši, ktorých som zaplavovala fotkami na dennej báze. Nebojte, v súkromných správach, nie som totiž taký ten chvasta človek čo vešia veci na sociálne siete.
Oblasť Nungwi plynule prechádza do oblasti Kendwa (a vice versa podľa toho, z ktorej strany idete) a ani si to neuvedomujete, keďže prakticky len kráčate po pláži. Kendwu častokrát považujú za krajšiu než Nungwi, z hľadiska pláže aj mora, ale ťažko povedať, záleží čo každý hľadá. Nungwi má veľa útesových oblastí s mini plážami, ktoré boli pomerne rýchlo zaplavené. Ak bola pláž klasická, „bezútesová“, tak to častokrát bola taká rybárska časť, prípadne tam bolo pri brehu veľmi veľa lodiek a člnov, ktoré slúžili na rôzne ponúkané tours, prepravu turistov na výlety, či na spomínané rybárčenie. Tým bola ovplyvnená aj voda, ktorá nebola vždy úplne čistá, bolo v nej dosť penových oblastí. Kendwa má veľa rezortov, ktoré sa starajú o časti pláže pred nimi, hostia tam majú svoje lehátka, ktoré sú strážené a existuje tam pomyslená hranica, kde sa už bližšie smerom k lehátkam nemôžete usadiť. Áno, boli sme upozornení. Ako vravím, keďže je to taká skôr rezortová oblasť, ale samozrejme sa tam dajú nájsť aj bežné ubytovania, tak je tam minimálny počet lodiek, ak vôbec nejaké. Morský bordel bol úplne všade bez ohľadu na oblasť.
Dá sa povedať, že samotného mora sme sa nevedeli nabažiť. Voda bola príjemná, miestami dosť teplá s občasnými chladnejšími prúdmi. Ak ste šli ďalej od pláže, ale ešte ste stále predsa len dočiahli na dno, tak bolo treba si dávať pozor, nakoľko ježkov tam bolo neúrekom. Dno nebolo len čistý piesok, nachádzali sa tam väčšie kamene/skaly, ktoré mali okolo seba pozastrkávaných ježkov (častokrát ich tam boli desiatky), ale na sebe aj nejaké tie hviezdice. Toto všetko vám však vôbec nebránilo v užívaní si vody, jediné čo vám občas mohlo brániť boli akurát tak odstavené loďky.
Keď sme už mali slnka dosť, rozhodli sme sa dať zlákať na nejaký ten výlet. Múdre stránky a odporúčania vravia, že je zaujímavé ísť pozrieť nejakú tú koreninovú farmu, či delfínov na jedno z miest, kde sa nachádzajú (k ostrovu Mnemba či Kizimkazi na juhu). Výlety sme volili súkromné, neskupinové, teda iba ja a Peťo, aj keď to bolo o poznanie drahšie. Oba výlety sme si zajednali cez agentúru pôsobiacu na ubytovaní. Súčasťou výletov je aj obed.
Koreninová farma sa mne osobne veľmi páčila a považujem to za pekný zážitok. Mám kvety, rastliny a stromy veľmi rada a niekoho to môže zaujať aj z takého kulinárskeho pohľadu. Pýtali sme sa, ako sa pestuje taká a taká rastlina, ako ju udržiavajú, po akej dobe má plody a podobne. Pre mňa malo práve toto takú pridanú hodnotu, pretože síce sa viete o tom dozvedieť aj z internetu, bežne si však negúglim a newikipédujem detaily o pestovaní. Rovnako, až na také tie „klasické“ plodiny, ktoré vidíte rásť aj pri ceste ako banán, jackfruit, kokos, či papája, bolo zaujímavé vidieť vanilku, kardamon, kurkumu, ale aj to čierne korenie. Prevedú vás vlastne časťou, kde majú všetko na ukážku nasadené, ale reálne na pestovanie a skladovanie slúžia iné, rozľahlejšie oblasti. Počas prehliadky sme mali „povinné zastávky“ vo forme možného nákupu miestnych suvenírov – že vraj prírodné mydlá a esencie z ylang-ylang. Či boli pravé, viem ja? Ale zopár sme kúpili. Na konci sme mali možnosť si kúpiť aj miestne korenie pekne nasáčkované. Moja rada by znela takto – určite to nekupujte, bolo to tam extrémne predražené, za jeden balíček a to malý pýtali 7000 TZN. V hlavnom meste ste taký balíček pri množstevnej zľave vedeli dostať za 2000 TZN. Takže ak budete mať cestu do hlavného mesta, určite sa zastavte na trhu radšej tam. Inak túto koreninovú farmu majú asi agentúry poskytujúce výlety zazmluvnenú, nakoľko aj po prílete do Viedne sme videli veľké množstvo ľudí nesúcich si rovnaké suveníry.
Výlet na koreninovú farmu bol spojený s návštevou Jozani lesa. Poviem vám, bola to extrémna nuda a neskutočne som sa nevedela dočkať, kedy to už skončí, daná prehliadka bola pre mňa doslova utrpením. Asi k tomu do veľkej miery prispel náš sprievodca, ktorý mi úprimne povedané nesadol. Od samého začiatku zvyšoval a znižoval hlas, rozprával spevavo, robil samé opičky, šaškárne, ale nie v takom tom naozaj vtipnom slova zmysle, ale skôr neuveriteľne trápnom, že vám z toho bolo plano. Navyše, strašne smrdel. A, samozrejme, si hneď na začiatku vypýtal tringelt, teda nám bolo povedané, že očakáva, že mu dáme „very good high rich tip“. Juj, fakt sa teda tešíte na takú prehliadku. Prehliadka mala trvať hodinu a bola rozdelená na tri časti – prehliadka samotného lesa, pozretie opíc guereza červená, ktoré sa vyskytujú len v danej oblasti a sú chránené a posledná časť bola venovaná oblasti Pete-Jozani Mangrove Boardwalk kde ste mohli vidieť mangrovníky. Tých prvých 20 minút bola strata času, mohla som si pustiť reproduktor a bolo by to možno aj príjemnejšie. Cítili sme sa, že kráčame nejakým hustým, bližšie nedefinovaným lesoparkom, kde ste nevedeli rozoznať jeden strom od druhého, ceduľky tam neboli a dalo vám to nič. Doslova si z daného výkladu nič nepamätám. Jediná milá chvíľa bola, keď sme po ceste stretli nejaké zvieratko čo sa neviem ako volalo. V následných chvíľach (časť druhá) sme hľadali opice na stromoch, nebolo to náročné no zároveň sme vôbec nemali pocit autentickosti, práve naopak. Vyzeralo to, akoby to boli normálne domáce zvieratá, ktoré boli pre účel prehliadky nainštalované do nejakej časti daného lesa. Ale jasné, pofotili sme si ich. Na tretiu časť sa, prosím, nepýtajte, vytesnila som ju. Mangrovníky boli zaujímavé, no asi som už bola veľmi znechutená nato, aby som si ich reálne užila.
Ďalším výletom realizovaným v iný deň bolo prenasledovanie, pardon, plávanie s delfínmi spojené so šnorchlovaním a obedom na pláži. Opäť sme zvolili súkromný výlet a tentokrát loďku sme mali len pre seba. To, čo však nasledovalo bolo hrozné. Ak sa dakomu naozaj páčilo toto takzvané plávanie s delfínmi, tak tomu fakt nemôžem veriť. Moja predstava bola – vyplávame na šíre more, vypneme motor, budeme si užívať ticho, morský vzduch a budeme (aspoň chvíľu) čakať, kým sa zjavia niekde delfíny a následne sa budeme len kochať. Nuž, bola som veľmi naivná. Okrem nás, resp. nášho motorového člna bolo v extrémne blízkom okolí asi ďalších 50+ člnov s turistami, ktorí tiež chceli mať delfín zážitok. V okamihu, keď sa objavili delfínkovia, tak každá loď to s obrovským hukotom začala túrovať daným smerom. Ľudia, ktorí boli v blízkosti delfínov urýchlene skákali do vody v naivnej predstave, že tam delfín čaká, nezdrhol a že si (asi) spolu v jednej línii dajú dĺžku. Ja by som sa bála, že ma nejaká loďka v chvate prejde. Bolo to strašné. Ale áno, ruku na srdce, keď sa delfíny objavili blízko nás, tak som už vytiahla ten mobil a snažila sa daný moment zvečniť. Takto to pokračovalo asi dobrých 15+ minút, menili sme smer, divoko sa, pre nás so skľučujúcim pocitom kvôli chúdencom delfínom, presúvali, až sme si povedali, že pre tento „hunting“ sme sem fakt neprišli. Poprosili sme nášho chalaniska, nech ideme preč, že už kľudne môžeme ísť šnorchlovať. Jednoducho nám to bolo fakt ľúto a nepáčilo sa nám to. Prišli sme na miesto šnorchlovania a tam opäť kopa člnov, našťastie už ale s vypnutými motormi. Priznám sa, že pre mňa bolo šnorchlovanie výzva, plávať viem, ale nie som priebojník. Dýchať so šnorchlom som sa učila za pochodu a bolo náročné sa v tom počiatočnom strese aj vyhýbať člnom. Peťo bol ako ryba vo vode, jeho opisovať nemusím, to by bola nuda. Samotná podvodná scenéria ale bola úžasná. Nebavíme sa o nekonečnej koralovej oblasti, ktorú ste mohli skúmať, mne to však stačilo a bolo to nádherné. Všetky tie koraly, nádherné rybičky, rastliny, obrí ježkovia.. no krása. Táto časť zachránila všetko a boli sme fakt radi, že sme to absolvovali. Pre pokročilých šnorchlistov by to samozrejme nič nebolo. Kúsok odtiaľ po šnorchlovaní bola možnosť vyslniť sa na mini ostrovčekoch (5-30 metrov na dĺžku), ktoré boli obklopené plytčinami a následne ďalšími ostrovčekmi piesku. My sme si pre seba „uchmatli“ jeden z nich, videli sme opäť nádherné hviezdice, ale aj ježkov a celé miesto bol úplný čil. Cítila som sa tak šialene, že som chcela „okúsiť“ každý kúsok ostrovčeka a poprechádzať sa vo všetkej vode naokolo. Voda bola tak nádherná a priezračná, že to bol raj na zemi. Doslova som nevedela odtrhnúť zrak a snažila som sa dané pocity zachytiť na fotkách najviac ako sa dalo. Keď sme sa už člnom vracali naspäť k brehu, Peťo sa rozhodol, že by čln mohol zastať a on si len tak vyskočí z lode do oceánu a zapláva si. Ja nie, ďakujem, vidím žraloky aj tam, kde fakt nie sú.
Čo sa týka šnorchlov, rozhodli sme sa, že si ich nebudeme požičiavať, totiž predstava, že budem mať jeden po niekom ma desila a tiež sme sa rozhodli, že si ich nebudeme kupovať v obchode so suvenírmi. Šnorchle sme si kúpili vlastné, nové. Na severe Zanzibaru je pomerne veľa diving centier, kde vám ochotne (a teraz to fakt nemyslím ironicky) poradia.
Ostatných pár dní sme sa opäť venovali len pláži a dlhým prechádzkam za občasného nakupovania suvenírov. V rámci možností sme si užívali jedlo, občas sme si dali rybu, ale najčastejšie sme existovali vegetariánsky na kari s ryžou. Snažili sme sa kupovať a jesť veľa ovocia, principiálne to nebolo drahé, ale skôr nebolo tak na každom kroku, ako sme si mysleli, že bude. Skutočne neviem, čím to bolo, ale mnohokrát ovocie bolo na hranici čerstvosti – pred zrelosťou, alebo naopak po zrelosti. Veľmi veľa krát sa nám stalo, že sme natrafili na nie zrelé avokádo, ktoré sme nakoniec vyhodili.
Pár dní pred odchodom sme sa hrali s opičkami domáceho typu a boli fakt milé a hravé, pokiaľ ma jedna nekusla. V tej chvíli ma normálne prepadla strašná nervozita a nevedela som, čo a ako. Nie, do krvi to nebolo, miesto som dezinfikovala, ale pre istotu som volala na Slovensko, čo spraviť. Všade mi povedali, že to má vidieť lekár, či náhodou nepotrebujem očkovanie proti besnote. Všetko nakoniec dopadlo dobre, očkovaná som byť nemusela, ale dostala som antibiotiká. Aké z toho plynie ponaučenie? Nie, s opicami sa fakt pre istotu nehrajte. Prosím, obzvlášť nie s tými vo Foreste.
Ku koncu našej dovolenky sme chceli stráviť pár dní v Stonetown-e. Ubytiek sme mali niekoľko, každé so svojimi plusmi/mínusmi. Raňajky nič moc, ale to je asi všade, nejaká ta miestna placka (ale veľmi chutná), minimum ovocia a čaj/káva (rozpustná). Všetok čas v meste sme trávili chodením po pamiatkach, trhoch, uličkách a vysedávaním na dobrom jedle. V tomto prípade sme dali na mnohé blogy a články a stavili sme na overenú reštauráciu Lukmaan, ktorá mala skutočne veľký výber, chutné jedlo a naozaj priaznivé ceny. Nebojte, pri vykalkulovaní vás aj tak oklamú a pokúsia sa z vás vytiahnuť nejaký ten peniaz navyše. Principiálne nejde o veľké peniaze, tak sa nad tým len pousmejete.
Musím uznať, že prechádzky úzkymi chodníkmi obklopenými vysokými budovami mali svoje čaro. Dýchala tam atmosféra, ktorú ste si mohli naplno užiť popri obdivovaní rôzneho tovaru a vecičiek v obchodíkoch. Dá sa povedať, že tuto v meste sme kúpili aj väčšinu suvenírov, a najmä korenie či vanilku, nakoľko tu boli skutočne za najlepšiu cenu.
Uličkami starého mesta sme sa nechali unášať k jednotlivým mestským pamiatkam. Navštívili sme múzeum otrokárstva, ktorého výklad je spojený s prehliadkou anglikánskej katedrály. Ja som mala oblečené šaty troška nad kolená, čo sa sprievodcovi nepozdávalo a tak som sa musela prekryť. Našťastie som mala svoju šatku, ale k dispozícií boli aj erárne, ktoré vám žičnú zadarmo.
V predposledný deň sme sa zastavili v múzeu Freddieho Mercuryho. Vstupné bolo nejak cca 10eur/dolárov/osoba. Priznávam, že to bolo veľmi zaujímavé si prečítať prvé kroky a vývoj takejto osobnosti. Fotografie boli doplnené rôznymi popismi, steny zdobili platne či texty piesní. Výstava bola doplnená o fakty z obdobia Freddieho najväčšej slávy a samozrejme nemohlo chýbať aj vystavenie nejakého toho ikonického oblečenia. Návštevu múzea som určite neoľutovala, ale vo svojej podstate bola prehliadka veľmi malá, expozíciu tvorili prakticky len dve miestnosti.
Zo Stonetownu ako viete sa dá ísť výletovať na Prison Ireland. My sme tento výlet však neabsolvovali, aj keď sme ho zvažovali dať v jeden deň spolu s múzeom. V to ráno sme totiž šli na raňajky a následne začal taký dážď, že to sa nedalo nič, iba ďalej sedieť a čakať. Čakali sme asi aj dve hodiny, výlet sme následne vzdali.
Možno sa môže zdať, že v Stonetowne sme toho veľa nezažili a že sme toľko nevýletovali, ale pravda je taká, že sme tam viac krát navštívili nášho kamoša, ktorý tam žije. V posledný deň našej cesty sme doobeda dobalili všetky veci, naposledy sme prechádzali uličkami, vrhli posledné pohľady na obchodíky a skončili v kaviarni Zanzibar Coffee House. Toto bolo miesto pre skutočných kávičkárov, úžasná budova, kde ste po vyšliapaní niekoľkých poschodí mohli stráviť chvíle na terase s výhľadom na mesto. Zažili sme tu aj kultúru, akú ešte nevidno ani v našich končinách. Objednala som si totiž okrem kávy aj koláčik, ktorý mi zabudli priniesť. Pri platení som to slečne povedala, že mi ho nepriniesli, ale nevadí. Slečna bola taká milá, že mi koláčik zabalila a dala zdarma.
Keď spätne bilancujeme, dovolenku na Zanzibare sme si určite užili. Vždy sa vám môžu priplichtiť horšie chvíle, ktoré sú určite dorovnané tými fantastickými. Zažili sme nezabudnuteľné oddychové momenty na dokonalých plážach, ktoré boli úplne iné než som doteraz mala možnosť vidieť. Priniesli sme si nesmierne množstvo zážitkov a vtipných príbehov, ktoré rozprávame všetkým, ktorí sú ochotní ich počúvať.
Nezmestilo sa do článku
- Môj chlap mal pocit, že najlepší kurz na výmenu eur za tanzánsky šiling bude na letisku. Pocit ho neklamal a to ma intuíciu na bode nula. Platiť sa dá ale samozrejme aj v dolároch a aj eurách. Občas sa nám dokonca stalo, že sme mixovali pri platení všetky tri meny.
- Neočakávajte, že na ostrove vám dá niekto daňový doklad. Stalo sa nám to len pár krát a bola to skutočne rarita. Nie, nehrám sa na superdodržiavača pravidiel, ale predsa len ak chce krajina fungovať…
- Pokiaľ sa vám dá, nakupujte suveníry len v domácej mene, na kurze vás totiž ľahko ošidia a reálne danú vec nekúpite tak lacno. My sme už nakoniec nemali domáce peniaze, ale strašne som chcela takú peknú sukňu a dohodnutá suma bola v prepočte asi 15 eur. Keďže som platila v eurách, tak ma to nakoniec vyšlo asi 20. Predajca sa veľmi tešil. Samozrejme zjednávajte :-).
- Turistov si miestni škálujú podľa stupňa opálenia – podľa toho im tak intenzívne, alebo menej intenzívne ponúkajú tovar, výlety loďou atď. Ak ste už pomerne chrumkaví, tak za vami už tak veľmi nechodia, keďže predpokladajú, že už máte nakúpené a že ste nejaký ten výletík už absolvovali. Ja som ale stále extrémne biela s opálenými pehami, takže som sa ponúk nevedela zbaviť. Raz som sa s jedným týpkom dohadovala, že som tam už skutočne prakticky dva týždne, že som neprišla dnes, a tak všetky ponuky už poznám, dokonca som na niektorých miestach aj bola. Nechápal a neveril mi. Nakoniec sa ma spýtal: „A prečo si stále taká biela?“ Nice.
- Zanzibar nie je lacný (v porovnaní napr. s Thajskom). Čo sa týka jedla, pokiaľ idete „ďalej“ od pláže, tak viete zohnať obed/večeru za pár eur, ale bežné ceny predstavovali rozsah 10-15 eur/porcia bez drinku.
- Okrem prekvapujúco malých porcií ovocia na raňajky ma tiež veľmi prekvapila jeho chuť. Ovocie tam nebolo také lahodné ako by jeden očakával.
- Obdobie dažďov je tam väčšinu roka, ale to prakticky aj turistická sezóna a treba povedať, že prší málokedy. My sme si na návštevu zvolili december čo tiež spadá do obdobia dažďov, ale pršalo len dva krát. Najhoršie na dážď je na tom že vraj apríl, máj. Cestovky tuším vtedy ponúkajú najlacnejšie zájazdy na Zanzibar. No nechápem prečo 🙂 .
- Miestni obyvatelia žijú v hakuna matata no problem móde, snažia sa vám sprostredkovať zážitok a keď si veci neužívate, tak je to len a len váš problém a im je to jedno.
- Ak pôjdete na Zanzibar do rezortu, prídete o veľké množstvo zážitkov skrz využívania nadštandardných služieb, ktoré vám dané ubytovanie ponúka.
- Na dobré kafe v bežnom ubytku zabudnite. V reštike to tiež nebolo terno. Jedinú fakt dobrú kaviareň sme našli práve v Stonetowne (Zanzibar Coffee House-odporúčame navštíviť) a v Nungwi/Kendwe sme nehľadali, ale naďabili sme na dobré francúzske bistro – Passion & Thyme, ktoré malo dobrú kávu tiež.
- Tipsy sa očakávajú všade, ale veď nie sme na hulváta, tak ich dávame aj dobrovoľne 🙂 .