Taliansko predstavuje nami najviac navštívenú krajinu, ktorá je našou srdcovkou. Máme dačo prejdené na severe, dačo v strede a nejakú tú trošku smerom na juh. Musím uznať, že každá časť v nás, ako inak, zanechala nejaké tie spomienky, na podaktoré spomíname fakt so smiechom.
Takpovediac povinnou zastávkou na našej ceste severom je Terzo di Aquilea nachádzajúca sa v oblasti Udine neďaleko od Trieste (skutočne to vyslovujeme takto). Pravdou však je, že v danej oblasti žije náš kamoš nativo italiano, Peťov rodinný priateľ a známy. Keď sme k nášmu kamošovi išli po prvý krát, tak cezo mňa nešla žiadna komunikácia a Peťo mi vravel, že má nejakú divnú adresu, ktorú mu mapy nevedia nájsť, tak čo urobíte? Pozriete sa nato… bolo to telefónne číslo. Samozrejme inej dĺžky a predvoľby, no aj tak.. to akože fakt? 🙂
Chodíme k nemu na návštevu za proviant vo forme Pilsner piva, nefalšovaného čaju z tatranska a chrumiek pre jeho dcéru. Za bežných okolností by človek danou oblasťou len preletel (a to doslova, obmedzenia tu predsa neplatia) bez ohľadu nato, čo nám ponúka. My túto oblasť milujeme a uznávam, že asi máme troška skreslený pohľad nakoľko sa tam už cítime fakt ako doma. Máme svoje obľúbené podniky – na tie zájdeme do susednej Aquilei – kaviareň Mosaico, kde majú úžasnú zmrzlinu, koláčiky, kávu a snáď Peťov najobľúbenejší kúsok je malinové smoothie. Kaviareň ponúka výhľad na Patriarchálnu baziliku a kúsok odtiaľ sa dokonca nachádza pápežov letný dom, ktorý sa skutočne využíva. Vedeli ste inak, že Aquileia bola historicky veľmi významným miestom? Je tam možné zahliadnuť aj Rímske fórum a ak by vám to nestačilo, kúsok odtiaľ je múzeum, ktoré sumarizuje všetky slávne časy. Áno, boli sme aj tam.
Ak by ste chceli ísť k moru, tak kúsok od Aquilei je mestečko Grado s plážou. Túto oblasť by som nazvala skôr baby-friendly a nie preto, že by tu naozaj tak vítali deti, ale skôr kvôli hĺbke mora. Idete do vody, idete a idete.. a voda stále po kolená, max po stehná a musíte ísť fakt mega ďaleko nato, aby bola voda skutočne hlboká. Keď sa nato ale pozriem z iného uhľa pohľadu, tak to veľmi oblasť baby-friendly nie je, nakoľko v určitej časti, najmä pri kamennom akoby móle, zažijete skutočnú nudu. Nudí sa predovšetkým staršia generácia a vy sa teda idete zabávať radšej inde.
Keďže na ďalších cestách severom sme už nemali kamoša, ktorý by nám zastrešil ubytovanie, a my sme boli viac-menej chudobní študenti (ja som bola chudobná viac, Peťo menej), tak sme sa rozhodli všade spať v aute. Našou zastávkou boli samozrejme Benátky. Veľmi som tam túžila ísť a výlet tam predstavoval našu prvú spoločnú dovolenku s Peťom. Mestom a vodnými taxíkmi som bola samozrejme nadšená, ako aj všetkými tými uličkami. Prišiel ale večer a my sme nemali kde spať. Našli sme teda parkovací dom, zhodnotili sme, že celonočné parkovanie je lacnejšie ako izba v penzióne/hoteli a rozhodli sa tak prespať tam. Po celodennom chodení Peťo v aute vyzul tenisky, podotýkam úplne nové, mal ich na sebe len v daný deň a to sa nedalo. Tenisky ostali spať po autom. Sklopili sme sedačky (Ford Fiesta) a uložili sa na spánok v zatvorenom aute. Neprešla ani minúta a zhodnotili sme, že to neudýchame a treba otvoriť aspoň trochu okná. Trocha nepomohla a tak sme otvorili dvere, že treba vetrať. Obávali sme sa spať v otvorenom aute, tak sme museli urobiť kompromis.
Keďže Peťo bol počas celého výletu šofér, ja som vtedy nemala ešte ani vodičák, tak sme sa dohodli, že Peťo bude spať a ja budem strážiť. Bola som strašne unavená, nemohla som celú noc robiť prakticky nič lebo všetko ma uspávalo. Prechádzať som sa tiež nemohla, lebo od auta sa predsa nevzdialim a tak som to už o siedmej ráno nevydržala a museli sme vyraziť. Tenisky ostali v parkovacom dome.
Išli sme sa cestou okúpať do Lido di Jesolo. Tento opis by bol veľmi nudný, nič špeciálne sa neudialo, jednoducho sa kúpete, kúpite si nejaké jedlo a to je všetko. Pokračovali sme potom ďalej do Verony. To mesto bolo nádherné, ulice, koloseum a stále si pamätám úžasné koláčiky, ktoré sme si kúpili prechádzaním sa po meste (netuším aké, netuším kde). Mali sme ale troška naponáhlo, ani už popravde neviem prečo, ale mestské pamätihodnosti nás lákali aj tak. Samozrejme sme si chceli pozrieť slávny balkón Rómea a Júlie a tu sa nám opätovne ukázala naša hlúpota. Blúdili sme niekde okolo, ale nevedeli sme dané miesto nájsť. Viem, ako veľmi smiešne to znie, ale my sme popravde nechodili s mapami v mobile, ale maximálne takou tou papierovou. V čistej zúfalosti zrazu Peťo zahlásil, že asi to bude toto – ukázal na randomný balkón, ktorý sa nachádzal nad nejakou ulicou. Neviem prečo ukázal zrovna na ten, bolo ich tam niekoľko… pecka bola, že som mu to totálne zhltla a balkón sme si začali fotiť. Bolo nám podozrivé, že tam nie sú iní turisti, ale tak povedali sme si, že asi to tak populárne nie je. Pomaly sme sa vydali uličkami na odchod a zrazu sme naďabili na balkón pravý. Je to k neuvereniu, ale dovliekol nás k nemu dav ľudí keď sme sa snažili zistiť, čo sa to tam deje.
Z Verony sme šli ešte do Padovy, tam sme prespali a dokonca nie v aute a rozhodli sme sa skúsiť ísť pohľadať zabudnuté tenisky do Benátok. Mysleli sme si, že je to vopred prehraté, ale nedalo nám to neskúsiť.
Nezmestilo sa do článku
- Parkovanie v oblasti Aquileia je veľmi drahé, dakde zaplatíte za jednu hodinu aj 3,5 eura.
- Grado nie je typická destinátovka, je to ideálne miesto na kľud. Gastronomické zážitky tu ale nečakajte, mala som tu dokonca asi najhoršiu pizzu.
- V obchode v Grade som dostala zadarmo zázvor. Len tak, pokladník mi ho podal.
- V Benátkach sme sa naučili, že do reštaurácie sa chodí jesť aj piť. Ak nechceme jedno z toho, môžeme odísť a do reštaurácie nechodiť.
- Tenisky už nikdy nikto nevidel, tak sme si aspoň boli kúpiť zmrzlinu.